Celkom obyčajný deň – povídka do soutěže

Dub 25, 2012

                Je krásne letné slnečné ráno. Lesom sa pohybuje, pomaly a potichu, prikrčený muž. Snaží sa obchádzať drobné konáre popadané na zem. Každé zapraskanie by mohlo vyzradiť jeho prítomnosť. Žiaľ, nemalo komu. V týchto končinách lesa nebolo už niekoľko rokov živej duše. Pohyboval sa tak so zvyku. Celou cestou míňal miesta plné hríbov. Aj keď mal na ne veľkú chuť, nezobral ani jeden. Boli ešte stále rádioaktívne.  Ešte pár stoviek metrov a bude na kraji lesa. Za tých pár rokov si našiel dobré miesto na pozorovanie v kríkoch medzi dvoma napoly vysušenými borovicami.  Spravil tak aj teraz. Pomaly sa doplazil do kríku, vytiahol ďalekohľad a sledoval neďaleké polorozpadnuté mesto aj s blízkym okolím. Pomaly z ľava do prava, z prava do ľava. Miestami zastavil a sledoval pár miest, kde sa mu zazdal pohyb. Boli to však zväčša len roztrhané závesy povievajúce v porozbíjaných oknách. Mal už zabehnutý rituál. Niekoľko minút pozorovanie, potom oddych s desiatou a znovu niekoľko minút pozorovanie. Nezbadal však už nič podozrivé. Ani mu to nepripadalo divné, nakoľko za posledné roky to bolo stále to isté. Nikde ani živej duše. Dnes, tak ako zakaždým, keď ide na výpravu, si vybral svoj cieľ cesty. Letisko severozápadne od mesta.

                Dojedol, skryl ďalekohľad, pomaly sa odplazil z úkrytu a zbehol pár metrov do lesa. Ľahkým poklusom sa pohol na sever držiac sa jeho okraja. Keď bol dostatočne ďaleko od pozorovateľne, spomalil, prikrčil sa a využívajúc prírodných prekážok ako krytie, vyliezol na lúku. Po niekoľkých stoviek metrov sa dostal k železničnej trati, tiahnucej sa z východu na západ, poza jej násyp začal mesto obchádzať. Občas cestou zastavil a opatrne vyliezol na násyp a chvíľu pozoroval okolie. Keď si bol istý, že nič nehrozí, zliezol dole a pokračoval v ceste. V jednom mieste sa trať rozdeľovala a pokračovala na sever. Prebehol rýchlo cez výhybku na druhú stranu a pokračoval v pôvodnom smere na západ. Asi po dvoch kilometroch sa koľaje začali stáčať na juh. Posledný krát vyliezol na násyp a skontroloval, či je možné bezpečne pokračovať aj mimo násyp. Keď nič podozrivé nevidel, otočil sa smerom k svojmu dnešnému cieľu a hľadal bezpečnú cestu. Cez veľké pole bez krytia nechcel ísť. Po chvíľke si všimol asi pol kilometra južne od svojej pozície, že pri koľajniciach začína dlhý pás suchej trávy, tiahnuci sa šikmo cez pole smerom k rieke. Bol si istý, že je to koryto malého potoka. Vybral sa teda ďalej poza železničný násyp až k tomuto miestu. Keď dorazil na miesto, ostal prekvapený. Voda v koryte nebola. Potok bol vyschnutý. Zoskočil teda dole a poklusom sa pohol vyschnutým korytom smerom k rieke. Ako sa približoval k rieke, koryto potoka ostávalo čoraz vlhšie až sa nakoniec premenilo na bahno. Vyliezol  teda z koryta a krytý vysokou suchou trávou a niekoľkými malými vyvýšeninami pokračoval k rieke. Na brehu zastal a sadol si na kamene, aby si oddýchol. Neďaleký most bol zrútený. Vo vode stáli len dva veľké betónové piliere a pod nimi hrdzavela spleť poohýbanej oceľovej konštrukcie mosta. Nemal na výber, musí prejsť po vode. Nabral si ešte do fľaše s filtrom vodu a vkročil do vody. Nebolo jej veľa. V najhlbšom mieste mu siahala len po kolená. Bola však dosť široká a kamene na dne klzké. Pár krát sa pošmykol a nedobrovoľne sa okúpal. Na druhom brehu zhodil zo seba nohavice a blúzu, sadol na kamene a čakal až aspoň trochu obschnú. Keďže bolo jasno a slnko pálilo, tak veci boli za pol hodinu suché. Obliekol sa, na plecia zavesil batoh a pokračoval v ceste na sever proti prúdu rieky. Po necelom kilometri vyliezol na malú vyvýšeninu. Cieľ bol na dohľad.

                Skrčil sa v tráve, vytiahol ďalekohľad a pozoroval neďalekú budovu. Na ľavej strane boli tri veľké hangáre, na pravej strane bola pravdepodobne administratívna časť budovy s dvoma poschodiami. Uprostred sa týčila veľká veža. Na vrchole bola rozšírená a po obvode bola kedysi presklená. Neďaleko budovy bolo pár nádrží, dva vraky cisternových áut a niekoľko vrakov lietadiel. Nič podozrivé však neregistroval. Skryl ďalekohľad do batohu a poklusom sa pustil cez rozbitú štartovaciu dráhu smerom k administratívnej časti budovy. Pri stene sa zastavil, vytiahol dýku a pomaly prikrčený sa pohol smerom ku dverám. Nahliadol dnu. Nevidel nič, len tmu, sem tam prerušenú svetlom prenikajúcim cez okná. Pomaly odtlačil dvere a vkĺzol dnu.  Keď si jeho oči zvykli na šero, porozhliadol sa. Priamo oproti dverám boli schody, po pravej aj po ľavej strane boli porozbíjané stoly, stoličky a jeden automat na potraviny. Ako vzápätí zistil, prázdny. Vybral sa teda na druhé poschodie. Tam sa dostal do veľkej haly, kde bolo taktiež množstvo porozbíjaného nábytku. Po ľavej strane sa pozdĺž steny ťahal pult, uprostred bol výčap, kúsok vedľa pokladňa. V stene za pultom boli dvere. Vstúpil dnu. Dostal sa do kuchyne. Celý natešený ju hneď začal prehľadávať. V skrini objavil pár mäsových konzerv, samozrejme po záruke. Pre istotu ich zobral so sebou, veľakrát sa mu stalo, že bol obsah ešte jedlý. V druhej skrini našiel pár sušienok, vrecko cestovín a jednu neporušenú fľašu akejsi vodky. Chladničku len pootvoril, ale vzápätí ju hneď zavrel. Smrad, ktorý sa z nej vyvalil, hovoril za všetko. Bol rád, že našiel aspoň niečo. Vyliezol z kuchyne a zrak mu padol na náprotivnú stranu. Boli tam dvere pre personál letiska. Dvere do veže. Keď sa k nim dostal, zistil, že sú zamknuté. Skúsil sa o ne zaprieť ale nepovolili. Skúsil to s rozbehom. Prvý raz len trošku zapraskali, druhý raz sa rozleteli na malé triesky. Začal opatrne stúpať po schodoch hore. Na vrchole ostávali posledné dvere. Neboli zamknuté. Pomaly ich otvoril a ostal stáť ako obarený. Pred ním, chrbtom k nemu, sedel na zemi človek. Nehýbal sa. Opatrne, zvierajúc v ruke dýku, sa k nemu pohol. Keď bol za neznámym len na pár centimetrov, natiahol ruku a drgol do neho. Neznámy sa pomaly zviezol k zemi. Bol mŕtvy. A to už pekných pár rokov. Bola to už len kostra obalená handrami, ktoré boli kedysi vojenskou uniformou. Vydýchol si a poobzeral sa po miestnosti. Jeho zrak sa zastavil na zemi priamo pri diere v stene veže. Oči sa mu zaleskli od radosti. Ostrelovačka. Rýchlo k nej skočil a kontroloval, či je použiteľná. Optika bola neporušená ale puška bola v hroznom stave. Jej okamžité použitie je vylúčené. Bude ju musieť najskôr dať do poriadku. Nechal ju zatiaľ na mieste a prehľadal vežu. Nenašiel tam nič. Ešte prehľadal mŕtveho vojaka. Jeho nepriestrelná vesta bola ešte použiteľná. V jej púzdrach našiel pár zásobníkov s muníciou do pušky. Zobral si aj topánky. Pred tým ako odišiel, ešte z veže skontroloval okolie, potom zavesil pušku na plece a pobral sa dole. Na letisku ešte zbežne prešiel hangár, ale nič okrem jedného vraku lietadla, pár padákov a niekoľko prázdnych plechových skríň, v ňom nenašiel. V cisternách našiel pár litrov leteckého benzínu, ale nemal ho ako odniesť. Niekedy sa tu ešte bude musieť zastaviť. Ako vždy, aj dnes sa naspäť do svojho bunkru vydal inou cestou, než ktorou prišiel.

                Vybral sa teda späť k rieke. Prebrodil ju veľmi rýchlo a tentoraz bez nedobrovoľného kúpania. Na druhom brehu sa pustil priamo do mierneho svahu smerom k mestu. Vedel, že asi po kilometri mu cestu prekríži ďalšia železničná trať. Severná vetva, cez ktorú ráno prebehol. Nebolo treba sa nejako moc ukrývať, celou cestou až k železnici bola vysoká tráva, kríky a stromy. Pri železničnom násype spomalil a prikrčený naň vyliezol. Neďaleko zbadal väčšiu poschodovú budovu. Ostal prekvapený, nevedel o nej, pretože touto trasou išiel prvý krát. Vytiahol ďalekohľad a zažal budovu pozorovať. Spredu vyzerala dosť dlhá, napočítal pätnásť okien v jednom rade. Niektoré okná boli zamrežované. Okolo budovy sa ťahal vysoký betónový plot, na niektorých miestach prevalený. Skryl ďalekohľad do batohu a pomaly sa prikrčený pustil smerom k budove, stále využívajúc vysokú trávu a kríky ako krytie. Posledné metre prebehol cez zničenú hlavnú cestu a chrbtom sa oprel o plot. Popri plotu sa potom vybral k najbližšej diere. Opatrne sa cez ňu prešmykol a pobehol k budove. Popri múru prešiel k dverám, pomaly ich otvoril a vošiel dnu. Na podlahe bolo porozbíjané sklo z okien, pri stene práchnivá drevená lavica a oproti krátky pult. Na stene bola ešte zavesená tabuľa. Bola to policajná stanica s malou väznicou. Pokračoval ďalej do budovy. Cez prvé dvere vošiel do časti plnej kancelárií. Každú sa pokúsil prehľadať, ale nič dôležité nenašiel. Všade len kopa hnijúceho nábytku, rozpadnuté počítače a kde tu kostra pravdepodobne bývalého policajta. Nikde žiadna zbraň. Postupne sa dostal ku schodom, po ktorých vyšiel na druhé poschodie. Pár metrov za schodiskom boli zamrežované dvere. Nechal ich tak a vošiel do kancelárie. Zdalo sa mu, že je zrazu menej svetla. Mal pravdu, slnko začalo zapadať. Bude tu musieť prenocovať, po tme sa mu v lese moc chodiť nechce. Zložil batoh a pušku oprel o stenu. Podišiel k oknu a pozeral  na západ slnka.

                Zrazu ho zozadu čosi chytilo a začalo ťahať. Ostal šokovaný, nič predsa nepočul a predsa tu niekto bol. Začal sa zmietať. Vtom pred neho skočila ďalšia postava a mávala pred ním mačetou. Pokúsil sa upokojiť a pozoroval útočníka. Mal na očiach motorkárske okuliare a celú hlavu aj s ústami oviazanú handrou. Druhého  útočníka nevidel, ten ho stále pevne držal zozadu. Myseľ mu pracovala na plné obrátky. Útočník s mačetou sa začal pomaly približovať. Aj cez tú handru, čo mal cez ústa videl jeho škodoradostný úsmev. Už dlhšie nemohol čakať. Vymrštil nohy do vzduchu a celou silou oboma nohami kopol do útočníka. Sila úderu ho odhodila na rímsu rozbitého okna. Videl to ako v spomalenom filme. Ako sa telo chrbtom nabodáva na pozostatky skla, ako sa sklo prediera trupom a vyráža hruďou von z tela celé od krvi, potiahnuté zmesou handier a vnútorností. Vzápätí vytryskol v pravidelných intervaloch gejzír krvi, pomaly slabnúci, ako unikal život z nehybného tela. Nakoniec ostal len slabý prúd krvi rozdelený na dve časti. Jedna časť stekala po vonkajšom múre a druhá pomaly napĺňala mláku v miestnosti. Druhý útočník sa pri útoku na svojho komplica zapotácal ale rovnováhu nestratil. Ostal však týmto nečakaným zvratom šokovaný a na chvíľu stratil koncentráciu. To bolo rýchlo zneužité. Lakťami útočníka silno pár krát udrel do rebier. Vzápätí ľavú nohu podsunul medzi jeho nohy, pravú posunul mierne dopredu, ohol sa a oboma rukami mu chytil pravú nohu. V takejto pozícii preniesol váhu na pravú nohu, útočník stratil rovnováhu a obaja spadli bokom na zem. Konečné vyradenie útočníka z hry bolo už hračkou. Pravú nohu, ktorú stále držal v rukách prudko prehol. Ich telami vytvorená páka urobila svoje. Noha povolila a stehenná kosť sa predrala nohavicami. Druhý útočník zareval od bolesti a stratil vedomie. Pomaly sa vymanil zo zovretia ťažkých rúk a postavil sa. Vytiahol dýku a pomaly začal krúžiť okolo nehybného tela. Nakoniec sa rozhodol. Bolo mu to proti srsti, ale nemohol to nechať tak. Priložil dýku na miesto, kde predpokladal srdce a pritlačil.

                Po chvíli zobral batoh a pušku a šiel do inej kancelárie. Tam si nechal veci a s dýkou v ruke šiel k zamrežovaným dverám. Boli pootvorené. Pravdepodobne tadiaľ prešli tí dvaja, čo ho napadli. Vošiel opatrne dnu. Už z diaľky zacítil akýsi divný zápach, akúsi potuchlinu. Pomaly sa blížil k posledným dverám, z ktorých vychádzalo slabé svetlo. Prikrčil sa a opatrne nazrel dnu. Nikoho však už nevidel a tak vošiel dnu. Smrad bol teraz silnejší, ale dal sa zniesť. Prvé čo mu padlo do očí, bola veľká hromada kostí pod oknom. Uprostred miestnosti boli dva zakrvavené stoly s rôznymi nožmi a v rohu miestnosti bolo ohnisko s kotlom. Na druhej strane miestnosti, bolo niekoľko veľkých klietok. Zbežne ich pozrel. V dvoch boli len kostry, ostatné boli úplne prázdne. Z jednej však pozerali dve veľké vystrašené oči. Zasunul dýku do púzdra a pomaly podišiel ku klietke so živým človekom. Zobral zo zeme tyč a vypáčil zámok. Človek sa postavil a začal sa triasť od strachu. Mal dlhé čierne vlasy, špinavú tvár, oblečené mal tesné špinavé handry, v ktorých sa rysovalo veľké brucho. Bola to tehotná žena. Vystrašene pozrela von z klietky k stolom a hromade kostí, potom pozrela naňho a rýchlo si chytila brucho. Tiež sa pozrel tým smerom ako ona, k hromade kostí a potom na jej brucho. Pozrel jej do očí, kde uvidel neskutočnú hrôzu a strach. Opäť pozrel na hromadu kostí. Až teraz si to všimol. Prebehol mu mráz po chrbte. Všetko to boli kosti malých detí. Ostal v šoku, došlo mu, čo sa tu dialo. Tí dvaja boli kanibali. Tí dvaja si tu zriadili chovnú stanicu. Podlomili sa mu nohy a zviezol sa na zem. Po tvári mu začali stekať slzy. Pozrel znovu na tú ženu. Už nepozerala tak bojazlivo. Aj jej začali stekať slzy po tvári. Pomaly sa pohla k nemu, kľakla si a objala ho. Cítil, ako sa trasie, ako z nej opadáva strach, ako plač od utrpenej hrôzy a bolesti prechádza v plač od radosti. Už je v bezpečí. Po hodnej chvíli vo vzájomnom objatí  vstal a pomohol jej dostať sa na nohy. Tu neostane už ani minútu. Zobral batoh a pušku a podopierajúc ju vyviedol z väzenia a nasmeroval si to priamou cestou do svojho bunkru. Nevadilo mu, že pôjdu po tme, chcel byť čo najďalej od toho miesta. Chcel byť už v bezpečí domova.