POSLEDNÁ PEVNOSŤ – povídka do soutěže

Kvě 8, 2012

„Tak čo, deje sa niečo?“ spýtal sa Kornel popíjajúc horký čaj. „Nič, ale už sú blízko. Cítim to.“ Ozve sa pozorovateľ. „Hej Rasťo, daj sem ten ďalekohľad. Bez okuliarov ledva vidíš na svoje boty a nie to niekam za zem nikoho.“ Zamrmle starý vojak sediaci v kúte bunkra pobafkávajúc z drevenej fajky drvené bylinky. Je to  veliteľ oddielu a všetci ho oslovujú Guvernér, no nik nevie prečo.  Rasťo odlepí ďalekohľad od očí a nasadí si vojenskú spranú čiapku a vyhrnie golier poľnej blúzy. „Idem po kašu, dá si ešte niekto?“ zdvihnú sa tri ruky. Pri vchode si vezme pušku a prehodí si ju cez rameno a odíde. Je to klasická puška vyrobená miestnymi remeselníkmi. Väčšina mechanizmu je lisovaná z plechu okrem hlavne a pažby- tá býva z kovovej tyče s priviazaným kusom dreva ako opierkou. Rasťo mal to šťastie že jeho puška mala optiku. Tá vznikla tiež v miestnych dielňach.

Vonku bola zima. K zemi pomaly klesali tisíce vločiek a kolísali sa v slabom vetre. Rasťo zapol dlhý kabát z hrubej látky a zrýchlil krok. Ponoril sa do myšlienok. Letmo si všímal ľudí okolo seba. Všetci v rovnakých šedých uniformách natlačený na bočné steny zákopu. Niektorí mali oceľové prilby ale väčšina sa uspokojila s vojenskou čiapkou či kuklou. Zákop sa mu zdal nekonečne dlhý. Roztopený sneh sťažoval chôdzu a to ho spomaľovalo. Tupo hľadel na zem a nevšimol si pohodený batoh a zakopol. Zvalil sa do hustého bahna a keď celý zachmúrený vstával, ozvala sa explózia. V tej chvíli sa pritisol na dno zákopu a rukou nahmatal hlaveň zbrane. Niekto z diaľky zavolal: „Vargani!“ Rasťo vyskočil na nohy a pritlačil si k hlave čiapku. Na špinu vpíjajúcu sa do kabáta zabudol a vložil náboj do komory. Ozvalo sa ešte niekoľko výbuchov, tie zazneli niekde v diaľke.

Pritisol pažbu o rameno a čierny kríž v optike hľadal prvý cieľ. Niekoľko napätých sekúnd sa nič nedialo a snažil sa nedýchať, len aby započul aj ten najmenší šuchot nepriateľa. Po pár sekundách to začalo. Z hmly sa vyrojili davy vychrtlíkov. Polonahí bojovníci vzhľadom pripomínali dávnych Galov. V rukách zvierali všemožné zbrane. Od dlhých nožov a sekier po kyje. Všetci pomaľovaní a niektorí s pozváranými kusmi železa čo pripomínali hrdzavé stredoveké brnenie. Zopár mužov, asi velitelia, mali na hlavách nasadené aj plynové masky ozdobené pripevnenými býčími rohmi a nasadené brnenia siahajúce po kolená. Všetci sa hnali vpred s revom ako prílivová vlna.

Rasťo zacielil na jedného z opancierovaných útočníkov a stlačil kohútil. Puška sa mu zaryla do ramena a stihol vidieť, ako nepriateľ padá k zemi. Zo zákopov sa ozvala salva a prvý zástup vychrtlíkov popadal do bahna. Ostatní s ešte väčším rykom vytrielili vpred. Ozvali sa ťažké guľomety chladené vodou a útok začal strácať na sile.

Rasťo vsunul ďalší náboj a vystrelil. Na zem sa zvalil ďalší nepriateľ. Teraz už boli len na niekoľko desiatok metrov od jeho pozície. V boji muža proti mužovi nemal príliš veľkú šancu uspieť a tak vytiahol pištoľ spoza opasku a zastrelil všetko čo sa k nemu priblížilo. Dvoch šprintujúcich divochov s dlhými vlasmi trafil rovno ho hlavy, tretieho do brucha. Mieril na ďalšieho, keď mu zbraň z ruky vyrazil nemotorný obor. V oboch rukách zvieral obrovský kyj a Rasťo sa ledva vyhol jeho švihu. Zadychčane funel cez plynový masku a v jej sklíčkach bolo vidieť dvojicu rozzúrených očí strácajúcich sa pod hustým obočím.

Rasťo siahol po puške opretej o stenu zákopu a namieril ju na obra. Stlačil spúšť, no ozvalo sa iba cvaknutie. Nebola nabitá a tak sa vymrštil vpred, uhol sa ďalšej rane a zaryl bajonet pripevnený k hlavni hlboko do obrieho brucha. Cez zanesené filtre masky sa predral bolestný krik. Kyj mu vypadol z rúk a tak sa snažil širokými dlaňami dosiahnuť na Rasťa. Ten zatiaľ zasunul nový náboj do pušky a vystrelil. Guľka preletela cez telo a zaryla sa do zeme. Oháňajúce ruky divocha ochabli a klesol na zem. Rasťo stihol akurát vytiahnuť bajonet, keď sa do zákopu navalili ďalší divosi. Tí v rukách držali kuše obrovských rozmerov. Jeden z nich namieril kušu na Rasťa, keď sa zosunul k zemi a jeho spoločníci s ním. Rasťo sa otočil a za ním stál Kornel s revolverom v ruke. Cez ten všadeprítomný hluk boja, výstrelov a kriku nepočul žiadne výstrely. „Poď, rýchlo!“ zakričal Kornel a odbehol smerom k bunkru. Rasťo ho nasledoval.

Cestu im zatarasilo niekoľko ťažkoodencov. Na blízku nebolo veľa spolubojovníkov,  o väčšinu sa postarali práve títo zabijaci.

V úzkom zákope stáli všetci blízko seba a tak Kornel namieril pištoľ a vystrieľal celý zásobník do skupiny opancierovaných vychrtlíkov, tí sa ani nepohli. Obaja stáli ako obarení. Vypálili celý zásobník a ani jedna guľka neminula cieľ. Všetci by už mali byť mŕtvy! Jede z obrnencov pozdvihol pušku a vystrelil na Kornela. Ten padol na kolená a držiac sa za ranu v hrudi padol do bahna. Rasťo stál ďalej a ani sa nepohol. Nevedel sa spamätať zo smrti priateľa ani z nezničiteľnosti týchto tvorov. Už bol zmierený so smrťou, keď pred skupinu ťažkoodencov dopadol granát. Tí naň pozreli sekundu pred tým, než explodoval. Výbuch odhodil Rasťa a tie kovové monštrá sa povaľovali vôkol ako bábiky uzavreté do pozliepaných kusov plechoviek. Rasťo hľadel na nebo. Bolo temné, tak ako celý tento deň. Cítil ako mu uniforma nasiakla krv tečúcu z nekonečna rán.

Niečo sa mu ale nezdalo. Nebo sa hýbalo a okraje zákopu tiež. Otočil hlavu a všimol si ruky čo ho ťahajú za ramená, no necítil ich. Po chvíli spoznal Guvernéra, veliteľa jeho oddielu. Ten ho ťahal von zo zákopu. „Poď, vstávaj. Nič to nie je. Je to len povrchové zranenie. Väčšinu schytali oni a Kornel. Nemáme čas, ideme.“v jeho hlase spoznal obavy a slabé chvenie. Očividne aj na starého veterána bol tento deň až príliš namáhavý. Rasťo sa skúsil postaviť. Zhodil si ťažký kabát a poobzeral sa. Vôkol nebolo skoro nikoho. Pred zákopmi ležali desiatky mŕtvol, ba aj stovky. Zákopy boli do polovice zapratané mŕtvymi z oboch strán. Tu a tam uvidel tie kovové monštrá ako dorážajú ranených.

„Poď padáme, kým sa dá. Dostaneme ťa do nemocnice. Hlavne neodpadni jasné? Snaž sa nepadnúť, ak sa ti infekcia dostane do krvi môže byť po tebe. Vieš že lieky už nemáme.“ Potichu nalieha veliteľ pozorujúci okolie. Uvidel ťažkoodenca stojaceho neďaleko ako vráža kopiju do metajúceho tela obrancu. Namieril pušku rovno na hlavu nepriateľovi, prižmúril oči, no nevystrelil. Sklonil hlaveň a ťažko povzdychol. „Kde do boha našli tú zbroj? Na toto pomôže akurát plyn.“ Zdvihne Rasťa a pokračujú v ceste k pevnosti. Cesta tam bude trvať maximálne pol hodinu.

Rasťo od bolesti zatínal zuby. Z ľavej nohy mu vytŕčalo niekoľko črepín z granátu. Skúsil si jeden kus vytiahnuť, no od bolesti omdlel. Posledné čo počul bolo: „Hej, hej hej! Toto mi nerob! Preber sa! preber…“

„Vstávaj chlapče. Dokopy ti nič nie je.“ Otvorí oči a uvidí, ako sa nad ním skláňal doktor a kontroluje zošitie rán. Nachádza sa v miestnom obväzisku. Vôkol neho leží asi tridsať ranených na lôžkach a vôkol chodí niekoľko postáv v bielych plášťoch. Doktori a sestričky hľadajú každého, kto je schopný boja. Kým Rasťo spal, vychrtlíci prerazili tri krát frontu. Vraj už velenie neobsadzuje zákopy a spoliehajú sa len na steny pevnosti a tých pár guľometných hniezd pred bránou. Z myšlienok ho vytrhne znova ten istý doktor. „Hojí sa to dobre.“ Rasťo znova zavrie oči a zaspí.

Zobudí ho až krik, to vojaci ťahajú von z postelí pacientov a navliekajú ich do uniforiem. Jeden z nich schmatne Rasťa za golier a vytiahne ho z postele. „No tak vstávaj!  Doktor vraví že si skoro zdravý tak sa pohni! Zákopy už nemá kto brániť a ty tu vylihuješ!“ za pol hodinu už stál v rade vojakov z nemocnice a veliteľ jednej zo zákopových jednotiek vyberal mužov. Prižmúrenými očami si prezeral každého vojaka a pomalým krokom prešiel okolo celého zástupu. Vyberal tých najťažšie ranených, vedel totiž že v zákopoch je to zlé a tak nech zdraví sú k úžitku namiesto skapínania v zákopoch sa pripoja k zásobovačom, ktorí mieria do mesta za brehom. Pred radom stáli dvaja samopalníci pre prípad, že by niekto robil problémy. Bolo vidieť, že tí sa k bojovej línii ani nepriblížili a tými zúboženými chudákmi idúcich na istú smrť pohŕdali.

Práve dostali nové vybavenie vrátane nových pušiek privezených rovno z továrne. „Vidíš tu kvalitu? Tomu sa vraví šťastie. Tie čo dostávame my vpredu nestoja ani za slovo oproti týmto krásaviciam!“ tešil sa vojak s rukou v obväze. „Vie sa vlastne, kedy vyrážame?“ spýta sa Rasťo. „Vraj zajtra, no iní vravia že skôr.“ Odpovedal mu muž s rukou v obväze, ktorý sa volal Peter, no pre jeho váhu ho všetci volali Valec.

„Takže dnes to bude o trochu iné, ako obvykle. Nováčikovia sa potrebujú zaučiť ale hlavne dnes nemáme v meste skoro nikoho. Všetkých poslali na obranu pevnosti a tak sme bez podpory.“  Vysvetľoval veliteľ konvoja zohnutý nad starými mapami, ktoré už ohlodával pleseň. V meste sú len tri motorizované hliadky, z toho jedna hlási poruchu motora a preto berieme so sebou i pár mechanikov, nech to dajú dokopy. Pozorovatelia vravia, že v meste nie je živej duše, no ja ostávam skeptik. Myslím, že každý vie v akej situácii sa nachádzame. Streliva máme tak na pár týždňov a potravín na menej. Nejaké otázky? Dobre, o tri hodiny odchod!“

Pred pootvorenou bránou ticho vrčali tri opancierované džípy s guľometmi na strechách a jeden nákladiak. Zopár vojakov sedelo na kapotách a fajčilo čí hralo karty. „Tak všetci do vozidiel odchádzame!“ zahlásil veliteľ nasadajúci do prvého džípu. Kolóna sa pohla vpred po rozpraskanej asfaltovej ceste. Rasťo sedel na korbe posledného auta a keďže nikoho z posádky nepoznal len tupo hľadel do zeme.  Na kapote mal džíp napísaný bielou farbou názov: LOVEC. Prešli poza zákopy a napojili sa na cestu k mostu, ktorý viedol cez rieku k mestu. Nepriateľ dnes očividne nemal v úmysle útočiť. Rasťo si myslel, že sa ešte nespamätali z posledného výprasku, no dôvod bol úplne iný…

Kolóna zastavila uprostred mosta a dôstojníci sa začali hádať s veliteľom. Po krátkej, no silnej výmene názorov sa všetci rozišli. „Niečo nové?“ spýtal sa šofér dôstojníka. „Stále chce, aby sme sa zastavili po tú hliadku. Za bieleho dňa na hlavnej ulici máme opravovať nejaké posrané auto! Budeme tak ako na strelnici!“ Konvoj sa pohol vpred a vošli medzi prvé domy. Vozidlá zrýchlili, aby sa vyhli mierenej paľbe odstrelovačov. Občas niektoré auto narazilo bokom do steny či povalilo verejné osvetlenie, ale šoféri to zvládali.

Na snehu sa šmýkalo najviac v odbočkách a neraz si bol Rasťo istý, že teraz sa prevrátia, no šofér to vždy vyrovnal. Hnali sa po širokej ceste, keď zrazu zaznela rana. Prvé auto prudko zastalo a druhé doňho v rýchlosti narazilo. „Čo sa deje!?“ kričí veliteľ na dôstojníkov. Tí kričia na vojakov nech zaistia ulicu. Rasťo striedavo mieri na strechy polozrúcaných domov a do bočnej uličky.

Nakoniec vysvitne, že prvé auto narazili do betónového stĺpiku zaviateho snehom. „Vyšlite hliadky, nech kryjú mechanikov.“ Hŕstka mužov v kombinézach so škvrnami z oleja sa zohýbala nad dymiacim motorom a zvyšní sa roztrúsili do okolia.

Rasťo vyliezol na hrdzavú konštrukciu žeriava vzdialeného od havárie dva bloky. Z výšky dvadsať metrov mal dobrý výhľad sa okolné ulice a na neďaleký park. Vytiahol svoj ďalekohľad a pozoroval vybité okná šedých domov, ktoré sa podobali ako vajce vajcu. Väčšina bola napol rozpadnutá kopa trosiek, no pár ich bolo zachovaných. Prezeral si park, keď začul paľbu. Najprv dve osamotené výstrele, ktoré nasledovala krátka dávka a rýchlo sa pridávali ďalšie.

Pri prvom výstrele Rasťovi vyskočil ďalekohľad z rúk a chytil ho v poslednej chvíli. Namieril ho smerom k  autám a videl, ako hŕstka vojakov strieľa po mechanikoch. Tých obraňovala zas druhá skupina vojakov a to všetko na osemdesiatich metroch štvorcových. Zdalo sa, že veliteľova skupina víťazí, keď z parku vybehla tlupa asi tridsiatich vychrtlíkov a pustili sa z boku do obrancov.

Rasťo začal zliezať zo žeriava a keď dopadol na zem, streľba pomaly utíchala. Ešte stihol vidieť, ako veliteľova skupina mizne v uličkách nasledovaná vychrtlíkmi.

Rasťo sa pomaly blížil k vozidlám. Nevedel, kto ho tu môže čakať. Z bočných ulíc sa stále ozývala prerušovaná paľba. Rasťo sa ukryl za hrdzavý kontajner. Vystrčil hlavu prilepená k optike pušky a prezrel priestor pred sebou. Na zemi medzi troskami a kúskami olúpanej omietky ležali roztrúsené mŕtvoly. Na blízku nebolo nikoho a tak sa vydal vpred. V ulici stál iba havarovaný džíp, všetko ostatné si nepriateľ vzal. Pod mŕtvym vojakom našiel takmer nepoužitý samopal. Zásobník bol skoro plný, takže muž bol jeden z prvých padlých. Našiel tiež pár zásobníkov. Pušku si prehodil cez plece a so samopalom v rukách sa vydal hľadať preživších.

Vošiel do šedej úzkej uličky. V stenách boli zarezané strely a na zemi ležalo tu a tam telo. Tam sa dostal ešte ku dvom zásobníkom. Vyšiel von z uličky a začul cvaknutie záveru. Trhol hlavou smerom, skadiaľ šiel zvuk a videl trojicu vychrtlíkov mieriacich na štyroch vojakov. Rasťo sa prikrčil a automaticky stlačil spúšť. Reťaz guliek zmizla v chrbtoch trojice. Jeden divoch ešte stihol stlačiť spúšť a zabiť vojaka so zdvihnutými rukami. Jeden zo zajatcov sa hodil k puške mŕtveho nepriateľa a namieril ju na Rasťa. „Počkaj, to je Rasťo!“ zreval ozrutný chlap pripomínajúci medveďa a vyrazil  mu pušku z rúk. Rasťo v ňom po chvíli spoznal Valca, chlapa z konvoja!

Medzi zajatcami bol tiež veliteľ konvoja a jeden neznámi. „Čo sa to vlastne stalo?“ spýtal sa Rasťo veliteľa siahajúceho po pohodenej puške. „Mali sme medzi sebou zradcov. Tí mali sabotovať výpravu za zásobami. Vedia, že sme na tom zle, no kým nedôjde munícia, ostaneme v pevnosti a tak jediný spôsob ako zlomiť obranu je vyhladovať ju a odrezať od munície.“ „Takže ideme po zásoby?“ spýtal sa Valec. „Teraz máme väčšie problémy, nevieme, koľko zradcov medzi nami bolo a koľko ešte stále je, musíme varovať velenie, inak…“ „Ruky hore! Pohyb pohyb!“ do očí všetkým zasvietilo silné svetlo a v ňom sa hýbalo niekoľko tmavých šmúh.

Rasťo váhal, či sa zbaviť zbrane, no úder do hrude drevenou pažbou ho presvedčil. „Počkajte, veď sú naši!“ ozval sa jeden z vojakov. „Skadiaľ to vieš?“ spýtal sa druhý. „Veď pozri kto tu leží.“ Odpovedal mu druhý a svetlo sa pohlo ďalej, kým nenarazilo na trojicu polonahých divochov ležiacich v kaluži krvi farbiacej sneh navôkol…

„Čo tým myslíte!?“ kričal veliteľ transportéru  a tvár sa mu zmraštila. „Je to pravda plukovník, máme medzi sebou krysy.“ „Nemožné! Veď do pevnosti sa nik nedostal!“ „Mohli zobrať výstroj obrancov zákopov, veď už dlho tam vládne zmätok a keď som slúžil pri guľomete neraz sa stalo, že zo zákopov za nami sa vyrútilo niekoľko vychrtlíkov, ktorých sme si pred tým nevšimli.“ Ozval sa Valec.

„Dobre, ráno odchádzame do pevnosti.“ Vošli do zrúcaniny bývalého domu kultúry, vnútri bola posádka vozidla ktorú tvorila štvorica vojakov. Jeden z nich bol mechanik a druhý ležal s prestrelenou hnisajúcou nohou na nosidlách pri vchode. „Tu prenocujeme, ráno za úsvitu odchádzame. Máme tu pár rozkladacích postelí a desať konzerv fazule.

Prvú hliadku si zobral Veliteľ a Rasťo. Stáli pred vchodom s rukami v kapsách. Zbrane mali opreté o neďaleký múrik. „Ako sa vám podarilo prežiť masaker?“ Rasťo udivene pozrel na veliteľa. Ten len ďalej pozeral na oblohu.

Neochotne odpovedal: „Bol som na stráži a nevšimli si ma. Mal som šťastie.“ „ Možno príliš veľké nato, aby som tomu uveril. Neviem, komu mám veriť. Teraz sa všetko zmenilo, ak sa dostali medzi nás a nevšimli sme si to, môžu tu byť od začiatku obliehania. Novým ľuďom neverím a vy a vaša skupina ste noví.“

Rasťo mal chuť sa otočiť a zamieriť do útrob budovy, keď započul šuchot. Rasťo sa chcel spýtať veliteľa, či niečo počul, no ten už v rukách zvieral samopal a mieril do temnoty. „Žeby hlodavce?“ s nádejou v hlase sa spýtal Rasťo, no krik polonahých vychrtlíkov s dlhými kopijami rozprášili posledné pochybnosti.

Veliteľ pálil jednotlivými ranami a každá strela si našla cieľ. Rasťo vbehol do budovy a spustil poplach. Z postelí vstávali rozospatí muži a zmätene sa rozhliadali vôkol. Vonku zaznela explózia a do miestnosti sa vzniesol prach. Všetci vybehli von a Rasťo videl, že väčšina nepriateľov má pušky. To ho prekvapilo, keďže pri útokoch bola najlepšia zbraň nepriateľa dlhá sekera, kyj či kuša.

Valec sa ujal guľometu a dvojica členov posádky preniesla raneného do auta. Mechanik štartoval výkonný motor. Rasťo krátkymi dávkami zrážal k zemi jedného protivníka za druhým. Veliteľ sa stiahol ku vchodu do vozidla a Rasťo ho hneď nasledoval. Valec naďalej pálil a držal vychrtlíkov v čo najväčšej vzdialenosti. Mŕtvoly sa kopili všade v dohľade. Rasťo automaticky vymieňal zásobníky a v muške mu mizli nepriatelia jeden za druhým. Zo strechy transportéra sa rozštekal ťažký guľomet a zahnal posledných vychrtlíkov späť do temnoty. Valec troma krokmi prekonal vzdialenosť deliacu ho od auta a keď bol v bezpečí, vozidlo vyštartovalo najväčšou možnou rýchlosťou. Zapli sa reflektory a guľomet na veži neprestával chrliť záplavu striel. Vychrtlíci sa rojili z každej strany a takmer každý mal v rukách pušku či aspoň kušu.

„Ak trafia motor, skončili sme.“ Zamrmlal mechanik prudko točiaci volantom. Auto sa v zákrute takmer prevrátilo. Rasťo páli z okna na blížiacich na divochov, nechápal, ako dokážu držať krok s vozidlom, aj keď v úzkych uličkách nemohli ísť rýchlejšie ako štyridsať kilometrov za hodinu. Do panciera narážali mračná guliek, občas niektorá presvišťala interiérom.

Zrazu sa z boku na nich rútilo biele svetlo. Oslepilo Rasťa a zrazu pocítil náraz. „Tí bastardi majú naše autá!“ kričal veliteľ. Všetci pálili z okien a za nimi ostávali len ulice lemované ležiacimi telami. „Zober granátomet a vpáľ to do nich!“ kričal veliteľ cez hluk dopadajúcich striel, škrípajúceho kovu a padania nábojníc na zem. Rasťo schmatol do rúk podomácky vyrobenú trubicu s nasadeným granátom, namieril ju von, a keď druhý raz auto narazilo do boku transportéru, vypálil. Plamene výbuchu vybili okná a plamene zachvátili všetko horľavé v okolí. Zo všadiaľ sa valil dym. Rasťo si natiahol na hlavu šál a nasadil lyžiarske okuliare, aby ho neštípali oči a ďalej strieľal.

Niekto za ním bežal s hasiacim prístrojom a snažil sa uhasiť horiace obväzy a vrecia na piesok naukladané v rohu. Problém bol, že v tom teple náboje samovoľne vybuchovali.

Po chvíli sa podarilo dostať oheň pod kontrolu a konečne sa dostali za hranice mesta. Nik neprehovoril ani slovo. Všetci ťažko dýchali, jednak z únavy a jednak zo všadeprítomného dymu, ktorý sa nedal vyvetrať.

„Zvládli sme to!“ zachechtal sa Valec, i Rasťovi sa včaroval úsmev na tvári. Jeho výprava sa dostala do konca.

Transportér sa dostal na most a v diaľke už videli jasné hradby pevnosti! Vozidlo zastavilo necelých tridsať metrov od brány zastavanej hrubými hradbami. Všade postávali vojaci v kuklách, tak ako obvykle.

Všetci vystúpili až na mechanika, ktorý sa špáral v batohu a neznámeho vojaka, ktorý obsluhoval guľomet na streche. Ostatní začali vyberať z nákladného priestoru debne s muníciou a pár konzerv. Vliteľ sa postavil k jednému z pohraničníkov a začal sa s ním rozprávať.

Rasťo položil ťažkú debnu na zem a začal oddychovať. Pozrel na dve autá, stojace pri bráne. Jedno sa mu zdalo nejako povedomé. Lepšie sa pozrel a zistil ,že ho pozná! Veď v tom išiel do mesta a vychrtlíci ho ukoristili počas tej prestrelky! Na jeho kapote stále svietil nápis LOVEC!

Pozrel na vojakov pohraničníkov a zistil, čo mu na tom nehrá, veď oni nikdy nenosili kukle a o automatických zbraniach sa im ani nesnívalo. Podišiel k transportéru a už videl, ako niektorí pohraničníci zdvíhajú samopaly.  „Je to pasca!“ zakričal z plného hrdla a hodil sa za debne s nábojmi. Pohraničníci spustili paľbu. Veliteľ bol okamžite mŕtvy, dávka mu rozsekala hruď skôr než stihol vytiahnuť pištoľ.

Valec sa ledva stihol ukryť za oplechované dvere a samopalom pokropil nepriateľov hrnúcich sa z brány. Rasťo zabil trojicu stojacu na hradbe a podarilo sa mu vyradiť guľometníkov na džípoch. Zo strechy transportéra sa ozvala streľba. „Naskočte! Padáme!“ jačí mechanik štartujúci motor. Rasťo sa rozbehne k autu, kľučkuje pomedzi krabice s nábojmi a keď je iba pár skokov od bezpečia ucíti silnú bolesť v nohe. Padne na tvrdú zem a plazí sa ďalej. Vôkol neho praskajú guľky do zeme a je len zázrak, že ho žiadne netrafí. „Chyť sa!“ kričí na neho Valec a podáva mu ruku. Rasťo sa jej chytí a vyťahuje ho dnu. Padne do sedadla a šofér zaradí spiatočku.

Začnú cúvať, ale po pár desiatkach metroch náhle zastavia! Z motora sa začne dymiť a nepriateľská paľba zosilňuje. Až teraz im všetko dochádza. Pevnosť padla. Možno posledná pevnosť na tejto zemi, posledné útočisko civilizácie na východ od Karpát padlo. Ich misia skončila, premrhali poslednú šancu na záchranu tohto malého ostrovčeka poriadku v temnom mori zmätku a chaosu.

Oni mali brániť túto poslednú šancu na civilizovaný život a prehrali. Rasťo pozrel na svoju nohu. Z kolena mu vytekala cícerkom krv a vytvárala kaluž na zemi, bolesť z rany ho netrápila, skôr bolesť zo straty jeho domova. Neznášal sa, že ho nedokázal ubrániť. Neboli to len hradby a siete zákopov, bolo to omnoho viac. Toto bolo jediné miesto, kde sa naďalej učilo a vzdelávalo, posledné miesto, kde sa cítil bezpečne a medzi svojimi. Kde nikoho netrápili choroby či smäd a teraz sa to všetko zmenilo na popol. Ťažko si povzdychol, pozrel dopredu na hromady negramotných opíc, ktoré bez mihnutia oka rozbili jeho svet na črepiny.

Otvoril dvere a vystúpil von. Valec na neho z vnútra kričal, no neposlúchal ho. mieril neustále pred seba a chcel ich dostať všetkých. Ciele si nevyberal, strieľal po každom, koho videl a neraz trafil. Vychrtlíci takýto odpor nečakali a pri pohľade na dvanásť ďalších padlých začali ustupovať ku bráne.

Šofér otvoril dvere a naklonil sa k Rasťovy. „Hej Rasťo!“ on na neho neprítomne pozrel. Mechanik držal v pravej ruke pištoľ. „Dobrú noc.“

Guľka sa zavŕtala do mozgu a Rasťo v milisekunde prestal existovať. Jeho telesná schránka padla na zem medzi vystrieľané nábojnice a zasiahli ju ešte dve rany do hrude. Valec šokovane pozeral na popravu. Mechanik sa otočil k nemu a vystrelil naňho tri guľky. Hlava mu ovisla a z diery medzi očami kvapkala krv.

Mechanik si začal čistiť zbraň a od guľometu zliezol druhý vojak. Podišiel k ranenému na nosítku a tiež mu strelil do hlavy. „Hotovo. Prácu sme dokončili.“ Zamrmlal mechanik. Druhý vojak sa k nemu otočil a s údivom vyslovil najkratšiu, najkrutejšiu a najsmrteľnejšiu vetu, akú kedy počul. „My?“ a to sa už šofér váľal v dierou v čele a s druhou v hrudníku. Posledný preživší z posádky vystúpil von a podišiel k ostatným spolubojovníkom a cestou k nim pocítil, ako vrtkavé je šťastie, keď ho prevŕtala dávka z troch samopalov a niekoľkých pušiek pohraničníkov.