Právo a spravodlivosť v postapokalyptickej spoločnosti

Úno 8, 2013

Mnohí z nás, či už hollywoodsky filmári alebo obyčajní smrteľníci, uvažujú o tom, ako bude svet vypadať po apokalypse rôzneho druhu. Scenáre od atómovej vojny po zombie však málokedy počítajú s tým, ako bude vypadať systém práva a spravodlivosti, či už prirodzeného alebo uloženého v právnych normách.

V prvom rade si musíme uvedomiť, že pravidlá a ich porušovanie vedú práve k momentom, kde uvažujeme o možnej konfrontácii apokalypsy s realitou. A bude to práve človek a jeho pôsobenie na okolie, ktoré apokalypsu zapríčiní. No čo môžeme rozumieť pod apokalypsou? Aké musí spĺňať podmienky, aby sme mohli hovoriť o konci sveta?

Spoločenský život môžeme definovať ako sústavu zdrojov, ktoré sú potrebné pre uskutočňovanie našich potrieb. Náš život už v dnešnej dobe nezávisí od množstva ulovenej potravy, ale hlavne na potrebe konzumu a jeho produktov. To znamená, že väčšina ľudí je dnes priamo závislá na stálej dodávke elektrickej energie, teplej vody, ale aj na možnosti rýchleho stravovania, nákupe značkového oblečenia či chatovania s priateľmi pomocou internetu.

Podmienky apokalypsy predpokladajú ráznu náhlu zmenu takých skutočností, na ktorých náš život závisí. Ide teda nielen o priame ohrozenie života a zdravia, ale aj o bezprostredná strata majetku alebo strata všeobecne prospešných hodnôt. Môžeme teda povedať, že apokalypsa nemusí mať len podobu prírodnej či inej katastrofy. Čím ďalej si sami ako ľudstvo dokazujeme, že apokalypsa pre nás budú nakoniec naše vlastné činy.

Právne systémy rôznych štátov udržiavajú tenkú hranicu medzi chaosom a poriadkom, no sú často zneužívané na mocenské a osobné potreby ich tvorcov. Demokracia a jej nástroje síce umožnujú korigovať mieru zlých rozhodnutí, no nestačia pre dostatočné ovplyvnenie systému ako takého. V praxi to znamená, že petície, námietky či dokonca revolty sú len výkrikom do tmy a krátkodobou eufóriou víťazstva rozumu. Apokalypsa ako taká preto neudrie rázne s fatálnymi dôsledkami. Apokalypsa totiž začne, ak uz nezapočala, postupným rozkladom zaužívaného spôsobu života a spoločenských systémov. Otázka znie, či koniec sveta nebude prospešný a nedovolí vznik nových pomerov, založených na poučení sa z predchádzajúcich chýb. Ďalej je tu otáznik nad tým, aká tvrdá a rázna musí byť táto zmena, aby si ľudstvo uvedomilo svoje predchádzajúce chyby. Bude stačiť len hrozba, či treba fatálne zmeny?

Pri apokalypse môžeme predpokladať, že väčšina obyvateľstva bude roztrúsená a bez určitého vedenia a straty hodnôt aj bezradná a veľmi zraniteľná. To bezprostredne prináša ohrozenie nie len zdravia, ale hlavne života ľudí. Nebudme optimisti a počítajme, že sa budú vytvárať skupiny, ktoré budú chcieť využiť katastrofickú situáciu vo svoj prospech. To znamená rabovanie, zabíjanie a znásilnenia každý deň. Jedným z predpokladov apokalypsy je aj strata autority mocenských štruktúr a z toho vyplývajúce problémy s ochranou obyvateľstva proti nepriaznivým vplyvom. V prvých dňoch konca sveta bude individualizmus a egoizmus aspektom, ktorý ovplyvní nielen správanie, ale aj lokáciu obyvateľstva v krajine. Postupom času sa budú vytvárať menšie skupiny v podobe osád, sústredených okolo životne dôležitých zdrojov a v prostredí poskytujúcom prirodzenú ochranu. Komunikácia medzi jednotlivými skupinami bude na veľmi nízkej až primitívnej úrovni, aj keď budú od seba vzdialené len niekoľko kilometrov. Postupom času a absenciou technológií zľahčujúcich každodenný život sa naša spoločnosť dostane na úroveň kmeňových osád. Také sú reálie.

Už z tejto skrátenej definície „života po“ vieme definovať, ako smerom sa bude uberať nielen tvorba, ale hlavne výkon práva a spravodlivosti v postapokaliptickej spoločnosti. Snaha o prežitie jedinca totiž prinesie absolútnu absenciu vecí verejného záujmu a dodržiavanie pravidiel alebo určitej formy práva bude skorej intuitívnou záležitosťou, ako uceleným systémom. Vychádzajme hlavne z pocitu ľudí, pre ktorých stratil akýkoľvek systém zmysel a vytvorenie koncepcie verejného života v malých skupinách je preto nemožné hlavne z individualistických vlastností tých, čo prežili. Spoločenskosť človeka ako socializovaného tvora bude preto postupne upadať aj napriek počiatočným snahám udržať vzťahy medzi jednotlivcami v skupine na určitej znesiteľnej úrovni. Globálna strata hodnôt totiž zapríčiní, že návrat k normálu bude determinovaný nechuťou opakovať tie isté chyby, kvôli ktorým vznikne apokalypsa – teda vytvorenie určitého systému hodnôt a jeho následná deformácia.

Ako by mali teda ľudia reagovať na vzniknutú situáciu? Univerzálny liek určite neexistuje, no vieme približne definovať priority, ktoré by mala postapokalyptická spoločnosť rešpektovať. Je to hlavne zachovanie ľudskosti, ochrana života, zdravia a zabezpečenie reprodukcie spoločnosti po bytostnej, ale aj morálnej stránke. Nezabudnime na to, že hlavne strata morálnych hodnôt a deformácia moci nás môže priviesť do situácie, keď naše prežitie bude závisieť iba na nás alebo zopár jedincoch, ktorí budú s nami zdieľať náš osud. Človek by sa mal preto rozhodnúť, či bude egoisticky hľadieť na svoje záujmy, alebo na troskách starého sveta vystavia nový, lepší svet, zbavený fatálnych chýb, ktoré ľudstvo priviedli na pokraj záhuby. V prvom rade, pri obmove spoločnosti, by mala platiť zásada vytvorenia nových hodnôt hlavne nemajetnej povahy. Diskusia a konsenzus, ktorý dnes v spoločnosti chýba, by mali dopomôcť v hľadaní tých najspravodlivejších zásad na tvorbu nových pravidiel a noriem.

Absencia vhodných vzorov pre nové generácie, medzinárodné konflikty pre malicherné požiadavky, neúcta a človeka k človeku, strata vlastnej identity – aj taký je náš svet. Zbytočné problémy, pri ktorých riešime skôr následok, ako príčinu, našu spoločnosť demoralizujú a demotivujú k prospešnej činnosti. Preto sa teda zamyslime, či fatálna zmena spoločenských podmienok uškodí alebo skôr pomôže ľudstvu poučiť sa z vlastných chýb.

Pro PostApo.cz sepsal Matej Šalmík