KOPULA – povídka do soutěže

Kvě 8, 2012

Dych sa mu zrýchľoval. Bežal ako o život. Vlastne bežal o holý život. Vysoké topánky pravidelne dupali po asfaltovej ceste. Každú chvíľu sa obzeral, čo ho spomaľovalo. Ruksak čo mal prehodený cez jedno plece odhodil. Nemal tam nič čo by sa oplatilo niesť a teraz každý gram čo niesol na viac ho spomaľoval. Bežal niekoľko dní. Desať dní? Možno dva týždne. Už dva týždne sa nevyspal okrem tých pár hodín, za ktoré bol na seba naštvaný lebo strácal drahocenný čas. Jeho prenasledovatelia si prestávky nerobili. Nemohli byť viac než pár kilometrov od neho. Možno keby sa na chvíľu otočil, uvidel by ich. Nie! Musí ísť ďalej. Musí bežať. Bežať lebo… prečo vlastne beží? Rodinu mu zabili choroby či požrali ľudožrúti. Priatelia zmizli ešte na začiatku. Všetko stratil, tak prečo sa nasilu držať v nočnej more? Prečo bežať, keď nemôže veriť v lepší zajtrajšok, ktorý ak vôbec nastane tak po jeho smrti.

Za sebou započul tichý cupot bosých nôh. Boli tu. Ani sa neotočil. Vedel že sú len kúsok za ním. Tridsať polonahých ľudí čo sa mesiace živili mŕtvolami členov tlupy. Ľudí! Keď sa nad tým zamyslel zistil že ľudia sú vyhynutý druh. Žiadna vlastnosť čo tie monštrá robilo ľuďmi neprežila apokalypsu. Netvorili, necítili emócie, nemysleli a skoro nehovorili. Proste tvorovia čo žerú zdochliny a ľuď… vlastne spoločníkov. Sklonil hlavu k zemi. Stáli za ním. Vrčali a obklopovali ho. pripravovali sa na útok, keď muža oslepilo svetlo. Už som mŕtvy? Toto je to úžasné svetlo na konci tunela? Zdvihne hlavu a zistí že pred ním stoji muž. Teda myslí si že je to muž, lebo tvár mu zakrýva plynová maska, ó aký to luxus. Vypadá to že filtre furt fungujú… cez plynovú masku mal muž nasadenú kevlarovú helmu. Ramená mu ťažila veľká nepriestrelná vesta. Mal pocit že mu to ostré svetlo vypáli oči a tak si na tvár priložil dlaň. Začul trhavé cvakanie. Nevedel to k ničomu prirovnať. Možno tlmenému zvuku zbíjačky búšiacej do zeme. Svetlo zrazu zmizlo. Odtrhol ruku od očí a poobzeral sa. Vojak sa pomaly kráčal k nemu. Pútnik ustúpil a zakopol o predmet na ceste. Pozrel na zem a za jeho chrbtom ležalo tridsať tiel divochov. Jeden z nich chrčal a snažil sa postaviť na kostnaté nohy, no vojak ho ťažkou botou priklincoval k zemi a vrazil mu hrubú hlaveň to úst, pri čom mu vybil väčšinu zubov. Vojak stlačil spúšť a znova sa ozvalo cvaknutie. Až teraz muž pochopil že je to tlmič, čo vydáva ten zvuk. Divochovi sa rozprskol zátylok a konečne zmĺkol.

Vojak zasunul nový zásobník do zbrane a použitý odhodil medzi mŕtvoly a odchádzal do neďalekého lesíka. Chodec nevedel čo má povedať. Nevedel čo robiť. Vojak na neho pozrel a kývol hlavou na znak, nech ho nasleduje. Vošli do lesa a chodec len tupo hľadel do zeme. Nevedel si vysvetliť takúto náhody. V hlave sa mu vírili myšlienky. Aká je pravdepodobnosť že v tejto pustej planine sa stretne človek prchajúci pred bandou ľudožrútov a vojak na tom istom mieste? Ako to mohla byť náhoda. Zdalo že, akoby to niekto predpovedal. Nie, hlúposť.

Z myšlienkového pochodu ho dostalo zakopnutie o koreň vyschnutého stromu. Zrazu zistil že vojaka niet. Poobzeral sa, no nikde nebol. Začal byť nepokojný. Neozbrojený uprostred dákeho lesa. Nebol si úplne istý, či sa mu vojak len nezdal. Čo ak ho tá banda stále prenasleduje a on stojí v lese a čaká na niekoho, koho si vymyslela jeho unavená myseľ? Obzrel sa za seba a vykročil vpred, keď pocítil tupú bolesť v hlave. Padol na zem a zatmelo sa mu pred očami. Chytila ho panika. S krikom sa snažil trafiť päsťou neviditeľného útočníka, no vždy sa uhol. Vtedy dostal ďalší úder a ten ho poslal do ríše snov,

Zobudila ho bolesť pulzujúca v hlave. Zdalo sa mu, akoby mala každou chvíľou prasknúť. Zatriasol sa. to sa mu prievan dostal pod oblečenie. Mal vyschnuté hrdlo a jazyk sa mu lepil na podnebie. Otočil sa na bok a skúsil sa posadiť. Zatočila sa mu hlava a v poslednej chvíli sa podoprel o matrac pred pádom z postele. Po minúte bol pripravený pokračovať. Ani si poriadne nepamätal, čo sa stalo, ale cítil sa celkom bezpečne. V podobnej situácii by bol plný obáv a snažil sa nerobiť hluk, ale teraz z vnútra cítil že nie je ohrozený ničím. Ani vychrtlíkmi, ani žoldniermi ani sektármi čo tak radi vykonávali hromadné popravy a rozprávali o tom ako o daru bohom. Tento pocit takmer zabudol. Neustály strach ho síce vnútorne vyčerpával, no udržal ho nažive. Jemu neznámym spôsobom sa dostal von z izby a šúchajúc nohami sa dotackal k východu. Žiadne dvere nevidel iba uprostred temného múru svietil dvojmetrový obdĺžnik. Muž šiel za ním. Chcel sa dotknúť toho božského svetla, keď sa niečo pohlo. Vyľakane stiahol ruku. Svetlo sa pohlo! Zdesene ustúpil. Až po chvíli si uvedomil že to boli samo otváracie dvere. Podobné tým v supermarketoch. Vyšiel von a bosé nohy sa dotkli mäkkej sviežej trávy. Stál uprostred lúky pri betónovej kocke, v ktorej sa zobudil. Chvíľu trvalo, kým si oči privykli na toľko svetla. Pozrel na nebo. Bol západ a slnko zapadalo za pahorky. Nádherná scéna. Po dlhom čase konečne cítil šťastie. Pousmial sa a zhlboka sa nadýchol. Cítil sa bezpečne. Kiež by tu mohla byť jeho rodina a pozorovať tú nádheru s ním. Pri tejto myšlienke mu okamžite zmizol slabý úsmev z tváre. Pozrel iným smerom a upútal ho žltý kvet. Najprv sa mu zdal ničím výnimočný, no niečo tu nesedelo. Všimol si to až po chvíli. Veď nerástol na zemi! Vznášal sa v päťmetrovej výške! Ale pri predstave že sa nachádza na čerstvom trávniku a konečne sa nemusí báť o svoj vlastný život prvý krát po pól roku, sa lietajúci kvet nezdal až taký absurdný. Pozrel na oblohu, tá sa pre zmenu leskla a slabý dážď sa od nej odrážal a stekal po jej hranách. Zdalo sa ako by bol pod neviditeľným dáždnikom a cícerky vody stekali vo veľkom oblúku okolo neho. „Už si hore, bolo na čase.“ Ozval sa podivný hlas za ním. Otočil sa tak rýchlo ako mu to zdravotný stav dovolil. Za ním stál ten istý vojak v maske a veste s helmou. „Kto ste? Vláda? Armáda?“ Vojak ustúpil o krok a ruka mu padla  k rukoväti samopalu. „Ani jedno. Obe tieto organizácie čo si vymenoval už neexistujú, o čom určite vieš. My sme… súkromný sektor. Vítaj v Kopule!“ až teraz to začalo dávať zmysel. Kopula zo skla s uhlíkovými vláknami a nanovrstvou, od ktorej by sa odrazila i atómová hlavica. Rastlina čo sa vznášala vlastne iba rástla v štrbine medzi dvoma kusmi silného skla, ktorého šírka bola niekoľko desiatok centimetrov.

Očami zablúdil ku skupinke ľudí v bielych skafandroch. „To sú civilisti. Pracovníci organizácie. My sme vojaci. Ochrankári. Ty prejdeš testom a dajú ti prácu. Ale keďže si z vonku, pravdepodobne pôjdeš k nám.“ Muž pozeral vôkol seba. Až teraz zistil že je v rovnakej bielej kombinéze ako ostatní civilisti. „čo to majú všetci na chrbtoch napísané?“ spýtal sa po chvíli, keď sa vojak zberal na odchod. „Meno zamestnávateľa. Sum Adartson. Fín, ale ten žije v inej kopule. V Škandinávii. Všetci tu pracujeme pre neho a on nám dal za oplátku jedlo, bývanie a bezpečie. Kopula vydrží takmer všetko. Pán Adartson vedel, že toto príde. Predpovedal to, no nik mu neveril. Varoval i vlády a tie ho ignorovali. Hŕstka to očakávala a pripravovala sa na to. Verejnosť sa im smiala. Vraj prehnané, veď v dnešnej dobe sa nič podobné nemôže stať! Sme civilizovaní! To bol ich názor. Názor tých ľudí čo po kolapse padli pod úroveň zvieraťa len pre to, aby si predĺžili svoje biedne životy čo i len o hodinu. Vraveli to ľudia podobní tým čo ťa prenasledovali. Tak skončila väčšina. No po kolapse práve oni hľadali tých, ktorých odsudzovali pre paranoju a prosili o krajec suchého chleba. Tí čo sa zľutovali, boli zabití či okradnutí.“ „Ale ako to mohol predpovedať? O vojne vedeli iba špičky elity a ani tie nečakali takúto katastrofu a on vedel že to príde?“ „Nuž, prepočítali sa. Veď…“  osvetlenie sa v zlomku sekundy zmenilo z príjemného bieleho na znepokojujúce červené. Vojak zdvihol hlavu a schmatol samopal vysiaci na ramene. Rozozvučala sa siréna a hlas v amplióne vyzýval posádku nech sa premiestni na zhromaždite číslo sedem. Vojak sa otočil na päte a rozbehol sa preč. Muž sa poobzeral vôkol seba. Zrazu mu Kopula prišla desivá a chladná.  Zrazu zistil že v okolí je jediný človek- obyvateľstvo sa rozpŕchlo ktoviekam. Z diaľky počul streľbu a krik. Okamžite si spomenul na davy vychrtlíkov, čo sa potulujú všade po okolí. Krik prehlušila dávka z guľometu, no ten po pár sekundách zmĺkol a rev zosilnel. Nemalo zmysel tu stáť a tak sa rozbehol k presklenej budove asi stopäťdesiat metrov od neho. Vchod bol otvorený no vnútri panovala tma. Všetky rolety v budove boli stiahnuté a dnu prenikalo len slabé svetlo zo škár a niekde na konci chodby sa húpala žiarovka. Inštinktívne zbehol po schodoch do suterénu a hľadal zbraň. Schody končili pri drevených dverách tie boli vylomené z pántov. Vnútri hučal generátor a páchla hniloba. Zažal svetlo(ktoré chvalabohu svietilo asi jediné v celej Kopuli) a očami prebehol miestnosť. Zistil že to nevrčal generátor. V rohu stál obrovský kontajner plný mŕtvol a vedľa hučala drvička odpadu. Priložil si rukáv k nosu a až teraz si všimol že na ňom má nápis: VCH. Tej hromade tiel naskladaných do výšky dvoch metrov sa snažil vyhnúť. Za ním niečo spadlo zo stola. Bleskovo sa otočil a akurát videl chrbát postavy čo vybehla von z miestnosti. Siahol po kovovej tyči ležiacej na zemi a vybehol von po schodoch. Počul vzďaľujúce sa kroky niekde za záhybom chodby. Na zemi dvadsať metrov pred ním ležal mŕtvy muž v bielej kombinéze a hlava mu ležala v kaluži krvi. V pravej ruke zvieral zbraň a jej hlaveň sa strácala v zakrvavených ústach mŕtvoly. S odporom vytrhol zbraň z mŕtvolne chladných rúk a išiel hľadať neznámeho. Vybehol do hlavnej haly a ostal stáť ako obarený. Cez vybité dvere budovy videl, že trávnik bol plný tých zasraných ľudožrútov. Všade sa prechádzali vychrtlé ľudské schránky a hodovali na telách v bielych skafandroch, takých ako mal on. Sklo Kopule prasklo a z dier sa hrnuli davy divochov. Na tvári sa mu zračilo zúfalstvo a priložil si hlaveň k hlave. Tie beštie ho snáď nikdy neopustia! Zavrel oči a stisol spúšť. Čakal tmu no znova videl to posrané svetlo ako vtedy vonku keď ho prenasledovali. Otvoril oči. Ležal v posteli znova v bielej kombinéze. Nachádzal sa v presklenej miestnosti a pri vchode stál znova ten istý vojak. „Konečne si hore, vstávaj. Musíme ísť.“ „Čo sa stalo tam dole?“ spýtal sa keď cez sklo videl davy bytostí čo pripomínali skôr ľudoopov než ľudí. „Praskla Kopula, sektor sedem je uzavretý no tí hajzli sa cez to dostali. Prežil si ako jediný z civilistov.“ „A čo boli tie mŕtvoly v suteréne?“ Vojak neodpovedal. „Musíme ísť. Čakajú na nás.“ Vojak sa zvrtol a odišiel z miestnosti. Muž si sadol na posteľ a spomenul si na nezodpovedanú otázku. Ako to že ten Fín o tom vedel, že príde niečo takéto? Práve vtedy si všimol odraz mena na chrbte vojaka. Stálo tam: nostradA muS.