POSLEDNÁ PEVNOSŤ – povídka do soutěže

V úzkom zákope stáli všetci blízko seba a tak Kornel namieril pištoľ a vystrieľal celý zásobník do skupiny opancierovaných vychrtlíkov, tí sa ani nepohli. Obaja stáli ako obarení. Vypálili celý zásobník a ani jedna guľka neminula cieľ. Všetci by už mali byť mŕtvy! Jede z obrnencov pozdvihol pušku a vystrelil na Kornela. Ten padol na kolená a držiac sa za ranu v hrudi padol do bahna. Rasťo stál ďalej a ani sa nepohol. Nevedel sa spamätať zo smrti priateľa ani z nezničiteľnosti týchto tvorov. Už bol zmierený so smrťou, keď pred skupinu ťažkoodencov dopadol granát. Tí naň pozreli sekundu pred tým, než explodoval. Výbuch odhodil Rasťa a tie kovové monštrá sa povaľovali vôkol ako bábiky uzavreté do pozliepaných kusov plechoviek. Rasťo hľadel na nebo. Bolo temné, tak ako celý tento deň. Cítil ako mu uniforma nasiakla krv tečúcu z nekonečna rán.

Niečo sa mu ale nezdalo. Nebo sa hýbalo a okraje zákopu tiež. Otočil hlavu a všimol si ruky čo ho ťahajú za ramená, no necítil ich. Po chvíli spoznal Guvernéra, veliteľa jeho oddielu. Ten ho ťahal von zo zákopu. „Poď, vstávaj. Nič to nie je. Je to len povrchové zranenie. Väčšinu schytali oni a Kornel. Nemáme čas, ideme.“v jeho hlase spoznal obavy a slabé chvenie. Očividne aj na starého veterána bol tento deň až príliš namáhavý. Rasťo sa skúsil postaviť. Zhodil si ťažký kabát a poobzeral sa. Vôkol nebolo skoro nikoho. Pred zákopmi ležali desiatky mŕtvol, ba aj stovky. Zákopy boli do polovice zapratané mŕtvymi z oboch strán. Tu a tam uvidel tie kovové monštrá ako dorážajú ranených.

„Poď padáme, kým sa dá. Dostaneme ťa do nemocnice. Hlavne neodpadni jasné? Snaž sa nepadnúť, ak sa ti infekcia dostane do krvi môže byť po tebe. Vieš že lieky už nemáme.“ Potichu nalieha veliteľ pozorujúci okolie. Uvidel ťažkoodenca stojaceho neďaleko ako vráža kopiju do metajúceho tela obrancu. Namieril pušku rovno na hlavu nepriateľovi, prižmúril oči, no nevystrelil. Sklonil hlaveň a ťažko povzdychol. „Kde do boha našli tú zbroj? Na toto pomôže akurát plyn.“ Zdvihne Rasťa a pokračujú v ceste k pevnosti. Cesta tam bude trvať maximálne pol hodinu.

Rasťo od bolesti zatínal zuby. Z ľavej nohy mu vytŕčalo niekoľko črepín z granátu. Skúsil si jeden kus vytiahnuť, no od bolesti omdlel. Posledné čo počul bolo: „Hej, hej hej! Toto mi nerob! Preber sa! preber…“

„Vstávaj chlapče. Dokopy ti nič nie je.“ Otvorí oči a uvidí, ako sa nad ním skláňal doktor a kontroluje zošitie rán. Nachádza sa v miestnom obväzisku. Vôkol neho leží asi tridsať ranených na lôžkach a vôkol chodí niekoľko postáv v bielych plášťoch. Doktori a sestričky hľadajú každého, kto je schopný boja. Kým Rasťo spal, vychrtlíci prerazili tri krát frontu. Vraj už velenie neobsadzuje zákopy a spoliehajú sa len na steny pevnosti a tých pár guľometných hniezd pred bránou. Z myšlienok ho vytrhne znova ten istý doktor. „Hojí sa to dobre.“ Rasťo znova zavrie oči a zaspí.

Zobudí ho až krik, to vojaci ťahajú von z postelí pacientov a navliekajú ich do uniforiem. Jeden z nich schmatne Rasťa za golier a vytiahne ho z postele. „No tak vstávaj!  Doktor vraví že si skoro zdravý tak sa pohni! Zákopy už nemá kto brániť a ty tu vylihuješ!“ za pol hodinu už stál v rade vojakov z nemocnice a veliteľ jednej zo zákopových jednotiek vyberal mužov. Prižmúrenými očami si prezeral každého vojaka a pomalým krokom prešiel okolo celého zástupu. Vyberal tých najťažšie ranených, vedel totiž že v zákopoch je to zlé a tak nech zdraví sú k úžitku namiesto skapínania v zákopoch sa pripoja k zásobovačom, ktorí mieria do mesta za brehom. Pred radom stáli dvaja samopalníci pre prípad, že by niekto robil problémy. Bolo vidieť, že tí sa k bojovej línii ani nepriblížili a tými zúboženými chudákmi idúcich na istú smrť pohŕdali.

Práve dostali nové vybavenie vrátane nových pušiek privezených rovno z továrne. „Vidíš tu kvalitu? Tomu sa vraví šťastie. Tie čo dostávame my vpredu nestoja ani za slovo oproti týmto krásaviciam!“ tešil sa vojak s rukou v obväze. „Vie sa vlastne, kedy vyrážame?“ spýta sa Rasťo. „Vraj zajtra, no iní vravia že skôr.“ Odpovedal mu muž s rukou v obväze, ktorý sa volal Peter, no pre jeho váhu ho všetci volali Valec.

Page 2 of 6 | Previous page | Next page

PŘEČTĚTE SI TAKÉ:

Celkom obyčajný deň – povídka do soutěže Spomienky na budúcnosť – povídka do soutěže KOPULA – povídka do soutěže Na výběr? – povídka do soutěže Jedno ničím nezajímavé údolí – povídka do soutěže Si vis pacem, para bellum – povídka do soutěže Den jako každý jiný – povídka do soutěže O novém světě – povídka do soutěže Monolog – povídka do soutěže Stalker – lovec pokladů – povídka do soutěže Nádr – povídka do soutěže Poslední úkol lidstva – povídka do soutěže