Spomienky na budúcnosť – povídka do soutěže

Bře 5, 2012

Január 2013, žijem v nastolenej ilúzii ako každý človek. Vyhliadky do budúcnosti nulové, motivácia do života? Vo svete kde ľudský život nemá hodnotu predsa nemôžem čakať, že sa o mňa niekto postará, všetko je v mojich rukách. Kvôli kritickému zmýšľaniu sa často dostávam do konfliktu s ľahostajným jedincom , ktorému  je to všetko jedno, sladká nevedomosť. Mám okolo seba pár ľudí, ktorým verím, prirodzene sú to ľudia z rôznych spoločenských vrstiev. Postupom času zisťujem, že ľudstvo sa začína separovať na dve skupiny, skupina konzumných mamonárov a prichcalkovia, ktorí sa k nim snažia začleniť aj napriek tomu, že pôjdu proti svojim, je to totiž ta jednoduchšia cesta. Ľudia, ktorí sú ochotní slúžiť, dovolia, aby niekto iný používal ich rozum, bezduchá telesná schránka. Ďalšia skupina sme my, ľudia, ktorí sa rozhodli plávať proti prúdu, celý náš život sme nejako prirodzene cítili čo je správne a snažili sme sa nejakým spôsobom odtrhnúť od tej obrovskej mašinérie ľudského nešťastia. Ocitli sme sa na tenkom ľade, kvôli nášmu zvieraciemu inštinktu, vycítiť zlo.

Február 2013, vojenský konflikt vo svete graduje a naberá na obrátkach, je to otázka času kedy sa nás to priamo dotkne. Napätie v spoločnosti rastie rovnako ako nevedomosť, strach a panika, ktorú nám vopred vmasírovala do mozgu televízia, dokonale formuje spoločnosť. Vie to už každý, len sa to nikto neodváži nahlas povedať. Ľudia sú pod obrovským tlakom, nastáva totálna cenzúra všetkého, čo by nám mohlo prezradiť dôležité informácie. Ľudia sa spájajú do rôznych skupín, tá naša funguje v podstate od detstva, takže zatiaľ iba sledujeme priebeh, ešte stále z nadhľadu.

Marec 2013, prebúdzam sa po ťažkom víkende s priateľmi, zapínam posledný zúfalý zdroj informácií. Krásna blondýna s očarujúcim úsmevom a príjemným hláskom mi práve oznámila, že svet pravdepodobne dostane obrovskú ranu. Jedna z troch svetových veľmocí vypustila svoju armádu rozzúrených krvilačných pitbulov v neznámej forme, ktorej následky sa nedajú prirovnať k ničomu čo bolo do dnes známe. Inteligentný high-tech vírus, ktorého pôvod nie je z našej planéty. Rozmýšľam nad každým slovom, ktoré mi práve povedala táto krásna slečna, ani som nestihol prehltnúť toto horké sústo, keď zrazu počujem sirény, pozriem sa na hodinky, je 9:45. Je mi jasné, že to nie je žiadny nácvik a niečo vážne sa deje práve teraz. Toto tušenie mi potvrdil následný výpadok prúdu, ktorý mi privodil stav okamžitej pohotovosti, tomu sa teda povie dobre ránko. Hovorím si, že už je to tu, to čo nikto nechcel nahlas povedať sa stalo skutočnosťou. Snažím sa upokojiť rodinu, ktorá okamžite podlieha panike a strachu. Ostali sme bez telefónu, internetu, bez akejkoľvek možnosti kontaktu s priateľmi, okamžite sme sa ocitli v nebezpečnej situácii. Najhoršia je nevedomosť, na čo sa to vlastne máme pripraviť? Čo to vlastne povedala tá ženská? Inteligentný vírus, ktorého pôvod nie je z našej planéty. Predpokladám, že času nie je nazvyš, niečo také sa bude šíriť určite veľmi rýchlo. Bývame v dome. Prvá vec, ktorá mi napadla: „Náš krásny dom musíme okamžite prerobiť na bezpečné miesto“. Na to však potrebujem pomoc mojich priateľov, z ktorých väčšina býva na sídlisku. Čo musím urobiť je, opustiť domov a prejsť na opačný koniec mesta, zistiť aká je reálna situácia, vyhľadať pomoc. Rodine rýchlo prikážem, aby okamžite zháňala všetky fľaše a nádoby a aby robila zásoby vody, kým je to ešte možné. Len čo som vyšiel na ulicu a zbadal tu davovú psychózu, ktorá sa zmocnila ľudí, oblial ma studený pot. Práve som si uvedomil vážnosť situácie, ľudia nevedia čo majú robiť sú zúfalí, neorganizovaní, každý vie, že sa deje niečo zlé, ale nikto vrátane mňa netuší o čo vlastne ide, keďže forma hrozby je neznáma. V tejto situácii nič nenechávam na náhodu ako sa hovorí, inteligentný človek sa chystá na boj aj v dobe mieru, no aj napriek tomu je moja výbava zúfalá, baterka, pár obranných prostriedkov, dve plynové masky, žiadna ostrá zbraň okrem plynovej, zopár kvalitných nožov. Aby som sa dostal na sídlisko musím prejsť cez námestie, kde bude najviac ľudí, čo môžeme kľudne považovať za epicentrum. Obliekam si nenápadné oblečenie, do ruksaku hádžem fľašu vody, nôž, baterku, nejaké veci z lekárničky, hovorím si: „Neberiem toho veľa, nebude mi to dlho trvať.“ Plynové masky nechávam rodine, plynovú pištoľ nechávam bratovi, ktorý ostáva chrániť dom, rýchlo mu ešte vysvetľujem ako ju v prípade núdze použiť tak, aby bola ako tak účinná. Na ochranu si so sebou beriem nenápadný teleskopický obušok a vyberám sa na cestu, ktorú som do teraz považoval za bezpečnú. Opúšťam dom, prechádzam ulicami, všade je kopec ľudí, každý niekam beží. Všade počuť krik a plač, dokonca vidím ako niektorí ľudia odpadávajú, situácia je vážna tak zrýchľujem tempo a bežím sa pozrieť na námestie. Obchody sa rabujú vo veľkom, ľudia sa napádajú kvôli jedlu, všade je davová psychóza, dokonca vidím policajtov utekať s ukradnutými potravinami, v pozadí toho všetkého počuť nejaký výbuch, odkiaľ sa následne začne šíriť požiar a celé mesto pokryje hustý štipľavý dym. Zahaľujem si tvár a bežím ďalej k svojmu cieľu. Keď som prišiel na sídlisko, všetci ľudia boli pokope a každý sa snažil zistiť čo sa deje. Predieram sa davom a snažím sa spoznávať nejakých známych, no neúspešne, niektorí ľudia začnú z ničoho nič odpadávať, v tomto momente dostávam neuveriteľný strach, čo ak je to ten vírus? Bežím ďalej a dostávam sa k bytovke, v ktorej býva priateľ, výťah samozrejme nefunguje, tak bežím po schodoch hore na dvanástku. Z bytov sa ozýva len krik a plač, nezastavujem sa pri ničom, konečne sa dostávam k môjmu cieľu a mám šťastie. V byte som narazil na štyroch dobrých priateľov, spadol mi kameň zo srdca, konečne sa dá vymyslieť nejaký plán, keďže viac hláv znamená viac rozumu. Z týchto štyroch ľudí má jeden chatu v horách, kde by to bolo úplne ideálne, takže ďalší plán je zhromaždiť partiu ľudí, ktorí do toho pôjdu s nami, v meste jednoducho nesmieme ostať – na tom sa všetci zhodneme. Ako dočasný úkryt použijeme náš dom, kde sa všetci stretneme a odtiaľ sa premiestnime, keď bude všetko pripravené. Termín odchodu sme zvolili na nasledovný deň. S týmto plánom bežím domov čo najrýchlejšie, aby som mal istotu, že sú všetci v poriadku. Medzi časom však celé mesto obkľúčila armáda, aby upokojila situáciu. Opak bol však pravdou, všetko sa ešte zhoršilo, lebo vojaci podľahli panike, tak ako všetci ostatní. Ako tak bežím zruinovaným mestom, ktoré bolo ešte pred pár hodinami v úplnom poriadku, všímam si niektorých ľudí s pokojným výrazom v tvári, čomu absolútne nerozumiem, no snažím sa nezastavovať. Bol som od domu už len necelý kilometer, keď som zrazu začal cítiť obrovské teplo, z ničoho nič bolo moje telo paralizované. Nič som nevidel, len som cítil ako ma niekto vlečie po zemi.

Ďalší deň sa preberám v neznámom prostredí v bielej miestnosti, neuveriteľne slabý s ostrihanou hlavou, moje veci sú preč, mám na sebe nejakú čudnú róbu. Nie je tu nič iba posteľ, stôl a dve stoličky, malé nepriehľadné okno a zamknuté robustné dvere. Zmocnil sa ma neuveriteľný strach, čo sa to vlastne deje? Kde to som? Jedno bolo jasné, môj naplánovaný útek z mesta bol zmarený, dostali ma skôr ako som stihol zistiť čo sa deje. Po chvíľke sa otvárajú dvere a vchádza do miestnosti muž v uniforme, ktorú som nikdy v živote nevidel a ani som netušil z akého je materiálu. Sadol si na stoličku a čakal ako zareagujem. Samozrejme som ho v stave totálneho zúfalstva zasypal otázkami, kde to som, čo sa deje, kde je moja rodina a čo chce so mnou urobiť. Chlapík sa len usmial a povedal, že o mne vedia všetko. Čo všetko? úplne všetko, kto som, čo robím, čo mám rád a čo nie, vraj sledujú celý môj život. Vedia aj to kým som bol v minulom živote a dokonca vedia aj čo budem robiť v budúcom živote. Neveril som mu ani slovo až kým nezačal rozprávať konkrétne detaily z môjho života. Dokonca hovoril nahlas moje myšlienky, ktoré som nikdy nikomu nepovedal. „Pamätáš, keď si bol malý chlapec ako si choval rybky v akváriu? Vytvoril si im podmienky, ich vlastný biotop, sledoval si ako žijú a ako umierajú, bol si ako boh ktorý ovláda život iného živého tvora, ktorý tak isto cíti. Ja mám takto v hrsti Teba a práve som Ťa vytiahol z akvária. Keď budem chcieť, hodím Ťa naspäť, keď nie, tak Ťa spláchnem v hajzli, presne tak ako Ty svoju rybičku. Vieš ako dlho si spal?“ opýtal sa ma. „Netuším.“ odvetil som. „Spal si celý život a práve si sa zobudil. Ako to myslíš? Mám predsa svoju rodinu, dom, psa, prácu. Áno to si mal, ale už je to všetko preč, lebo som Ťa práve zobudil. Takže kľudne zabudni na všetko, čo sa Ti doteraz snívalo, si všetko a zároveň nič, Tvoj život je len smietka energie, ktorú si musíš sám formovať. Môžem Ti v tom pomôcť, ale záleží od Teba ako sa k tomu postavíš. Volaj ma Tod.“ pokojne mi vysvetľoval. „Tak toto je úžasné, Ty si zo mňa robíš prdel! Však ešte včera som chľastal s kamarátmi v bare, ráno mi v telke oznámia, že existuje nejaký mimozemský vírus a teraz mi tu vysvetľuješ keci ohľadom energie, že mám na všetko zabudnúť? Nechcem nič, len sa vrátiť k svojej rodine, ani neviem čo s nimi je! Tak ma okamžite pusti, Ty psychopat!“ Zase sa usmial a povedal: „Naozaj sa tam chceš vrátiť? Celý život si nadával ako nič nefunguje, v tom vašom svete vládnu psychopati, pričom géniovia umierajú hladom, všetko tam je úplne naopak. Žil si v akváriu, kde si mal umelo vytvorené podmienky, všetko bolo v poriadku iba na prvý pohľad, sledoval si ako Ti preteká život pomedzi prsty a nič si stým neurobil. Ľudstvo sa dostalo do štádia sebazničenia, prečo Ťa to tak láka naspäť?“ Zmätene som odpovedal: „Ja neviem, veď som človek, patrím na zem, sú tam city, láska, tak to proste je.“
„“Neviem“ je presne to slovíčko ktoré vás ľudí vystihuje, v našom svete takýto pojem nepoznáme. S vašou mozgovou kapacitou nemôžete tušiť, čo je to cit a láska. Myslíte si, že to viete, lebo vám to niekto povedal .Ten mimozemský vírus, na ktorý ste boli upozornení je osvietenie, je to vzácny dar a nie každý má takúto možnosť. Je to Tvoja voľba, môžeš to dokonca aj odmietnuť, v tom prípade sa preberieš na chodníku s kamienkami v ústach a budeš zúfalo hľadať svoju rodinu, ktorá je už dávno mŕtva, spravil si totiž chybu, keď si ich opustil. Ako si myslel, že ich ochrániš? Tým tvojim teleskopickým obuškom? Nebuď smiešny. Máš možnosť tento dar prijať a posunúť sa do vyššej sféry, kde budeš mať k dispozícii 100% mozgovej kapacity a nikdy viac nepoužiješ pojem „neviem“. Spoznáš skutočnú rodinu. Celý Tvoj život si podvedome vedel, že Tvoja úloha je boj, no nikdy si nevedel proti komu bojovať. Nevedel si kam sa zaradiť a mal si dokonca pocit, že nikam nepatríš. Pravda je taká, že v našej galaxii existuje rovnováha, ktorá sa nijakým spôsobom nedá porušiť. Tento boj nikdy nezačal a nikdy neskončí. Sú to dve nekonečné frakcie, čierna a biela, energia a ničota. Kocky sú hodené, otázkou ostáva, či budeš tou kockou, alebo ruka, ktorá kocky hádže. Je to Tvoja voľba, rozhodni sa.“