KOPULA – povídka do soutěže

Zobudila ho bolesť pulzujúca v hlave. Zdalo sa mu, akoby mala každou chvíľou prasknúť. Zatriasol sa. to sa mu prievan dostal pod oblečenie. Mal vyschnuté hrdlo a jazyk sa mu lepil na podnebie. Otočil sa na bok a skúsil sa posadiť. Zatočila sa mu hlava a v poslednej chvíli sa podoprel o matrac pred pádom z postele. Po minúte bol pripravený pokračovať. Ani si poriadne nepamätal, čo sa stalo, ale cítil sa celkom bezpečne. V podobnej situácii by bol plný obáv a snažil sa nerobiť hluk, ale teraz z vnútra cítil že nie je ohrozený ničím. Ani vychrtlíkmi, ani žoldniermi ani sektármi čo tak radi vykonávali hromadné popravy a rozprávali o tom ako o daru bohom. Tento pocit takmer zabudol. Neustály strach ho síce vnútorne vyčerpával, no udržal ho nažive. Jemu neznámym spôsobom sa dostal von z izby a šúchajúc nohami sa dotackal k východu. Žiadne dvere nevidel iba uprostred temného múru svietil dvojmetrový obdĺžnik. Muž šiel za ním. Chcel sa dotknúť toho božského svetla, keď sa niečo pohlo. Vyľakane stiahol ruku. Svetlo sa pohlo! Zdesene ustúpil. Až po chvíli si uvedomil že to boli samo otváracie dvere. Podobné tým v supermarketoch. Vyšiel von a bosé nohy sa dotkli mäkkej sviežej trávy. Stál uprostred lúky pri betónovej kocke, v ktorej sa zobudil. Chvíľu trvalo, kým si oči privykli na toľko svetla. Pozrel na nebo. Bol západ a slnko zapadalo za pahorky. Nádherná scéna. Po dlhom čase konečne cítil šťastie. Pousmial sa a zhlboka sa nadýchol. Cítil sa bezpečne. Kiež by tu mohla byť jeho rodina a pozorovať tú nádheru s ním. Pri tejto myšlienke mu okamžite zmizol slabý úsmev z tváre. Pozrel iným smerom a upútal ho žltý kvet. Najprv sa mu zdal ničím výnimočný, no niečo tu nesedelo. Všimol si to až po chvíli. Veď nerástol na zemi! Vznášal sa v päťmetrovej výške! Ale pri predstave že sa nachádza na čerstvom trávniku a konečne sa nemusí báť o svoj vlastný život prvý krát po pól roku, sa lietajúci kvet nezdal až taký absurdný. Pozrel na oblohu, tá sa pre zmenu leskla a slabý dážď sa od nej odrážal a stekal po jej hranách. Zdalo sa ako by bol pod neviditeľným dáždnikom a cícerky vody stekali vo veľkom oblúku okolo neho. „Už si hore, bolo na čase.“ Ozval sa podivný hlas za ním. Otočil sa tak rýchlo ako mu to zdravotný stav dovolil. Za ním stál ten istý vojak v maske a veste s helmou. „Kto ste? Vláda? Armáda?“ Vojak ustúpil o krok a ruka mu padla  k rukoväti samopalu. „Ani jedno. Obe tieto organizácie čo si vymenoval už neexistujú, o čom určite vieš. My sme… súkromný sektor. Vítaj v Kopule!“ až teraz to začalo dávať zmysel. Kopula zo skla s uhlíkovými vláknami a nanovrstvou, od ktorej by sa odrazila i atómová hlavica. Rastlina čo sa vznášala vlastne iba rástla v štrbine medzi dvoma kusmi silného skla, ktorého šírka bola niekoľko desiatok centimetrov.

Page 2 of 4 | Previous page | Next page

PŘEČTĚTE SI TAKÉ:

Spomienky na budúcnosť – povídka do soutěže POSLEDNÁ PEVNOSŤ – povídka do soutěže Jedno ničím nezajímavé údolí – povídka do soutěže Si vis pacem, para bellum – povídka do soutěže Den jako každý jiný – povídka do soutěže Poslední úkol lidstva – povídka do soutěže Zářivá budoucnost trochu jinak – povídka do soutěže Na výběr? – povídka do soutěže Nejlepší možná doba – povídka do soutěže Celkom obyčajný deň – povídka do soutěže Stalker – lovec pokladů – povídka do soutěže Monolog – povídka do soutěže