Si vis pacem, para bellum – povídka do soutěže

Kvě 8, 2012

V texte sa bude vyskytovať hrubý vulgárny jazyk, sexuálne narážky, cynizmus a pokrútené vnímanie medziľudských vzťahov a hodnôt…. Kto je citlivej povahy, nech nečíta ….

Je to moja literárna prvotina, takže istý ťažkopádny štýl snáď prepáčite.

Si vis pacem, para bellum

….(Zvuk budíka)….
„….Do piče… už zase… Boha….“
To boli jeho úplne prvé myšlienky v to ráno…. Lenivo zdrapil telefón, na pol oka zaregistroval na displeji dátum 16. 5. 2012 a čas 8.00…. Vypol na telefóne ten neprijemný zvuk a v rovnakej chvíli si uvedomil, že nie je v posteli sám….
„Kto to kurva je????“… presla hlavou bleskurýchle myšlienka… Okamžite ale zafungovala pamäť a hneď si uvedomil koľká bije…

„Včera Unique… študentská diskotéka, blondína s priemernym face-om, ale s peknými očami a hlavne veľkými kozami… Miška, či jak sa volá… reči, jak sa rozišla s priateľom, že ona nie je „taká“, nejaké tie pohľady, trochu chémie a iskrenia, pár drinkov pre ňu, odvoz k sebe – že však len na chvíľku, fľaška Finky a celkom dobrý sex“… Pohľad naľavo smerom na spiace nahé dievca dokazoval, že pamäť slúži stále spoľahlivo.
Pomaly sa presunul do kúpeľne, opláchol si tvár, a dlho pozeral do zrkadla…
v zrkadle videl tvár s hlbokými zelenomodrými očami, posiatu jazvami a jazvičkami (bujará mladosť, bitky, kiahne), ku ktorej už tradične patril krátky zostrih a hladko oholená tvár. Videl vo svojich očiach určité uspokojenie… A rovnako to aj cítil… Vždy sa tak cíti, keď večer dopadne podla jeho predstáv. Teda vyraziť von, pokukať podniky, niekomu rozbiť hlavu (v Bratislave sa vždy na diskotéke nejaký prehnane sebavedomý jebko nájde), zbaliť nejakú babu – najlepšie VŠ študentku (všetky si o sebe myslia, aké sú chytré, ale pritom sú vytreté jak kýbeľ gitu), odviezť ju k sebe domov a dobre si to užiť… Proste ideálny večer…

Kto je vlastne on? Volá sa Rado, má 26 rokov. Pracuje ako vedúci v bezpečnostnej firme. Navonok úplne normálny priemerný chalan. Od väčšiny ludi sa ale líši tvrdou povahou a absenciou akýchkoľvek morálnych zábran. Rado dobre o tejto svojej odlišnosti vie, ale zatiaľ ju maskuje cynickými hláškami, vulgárnym vyjadrovaním a veľmi zvláštnym zmyslom pre humor…

Vyšiel z kúpeľne, pomaly sa začal obliekať, veľa starostí si s oblečením nerobil,  klasický casual style neurazí – rifle, čierna košeľa s krátkym rukávom.

Pozrel na dievča v posteli. „No čas vstávať, ty kunda“ – preblesklo mu hlavou. Pousmial sa pri pomyslení ako by asi reagovala, keby na ňu toto zahučí poriadnym barytónom. Predstava úsmevná, ale toto sa bude riešiť normálne.

„Vstávaj, zlatko, musím ísť do práce“

„Koľko je hodín???“ – otvorila pomaly oči a tiež si zrejme v pamäti rekapitulovala udalosti posledných hodín.

„8.20…. Daj sa dokopy, obleč sa, a povedz kde chceš hodiť.“

Začala sa zdvíhať z postele, Rado sa zas a znova pokochal nádherným hrudníkom dievčaťa. Pomaly pohľadom hľadala svoju spodnú bielizeň, a keď ju našla, tak ju zdvihla z koberca a odišla do kúpeľne. Počkal až zalezie a ako bola mimo dohľad, tak rýchlo otvoril na nočnom stolíku zamknutý šuplík, vybral odtiaľ pištoľ, náhradný zásobník a zastrčil si ich do puzdier na opasku skrytých pod košeľou. U pištole sa jednalo o model CZ 83, bez ktorej sa Rado nepohol ani na krok, ale napriek tomu o nej málokto vedel. Mal povolenie na nosenie zbrane a aktívne ho využíval. Lepšie mať a nepotrebovať ako naopak. Niekto by povedal, že načo mu je taký starý črep, ale on nedal na ňu dopustiť. Vždy bola stopercentne spoľahlivá, primerane presná a poradila si aj s nekvalitným strelivom. A vzhľadom k rozmerom aj veľmi dobré skryto nositeľná. A o to hlavne išlo.

Medzitým vyšla Miška z kúpeľne, podišla k Radovi a venovala mu letmý bozk. Boha, už to zase pomaly začína, čo som komu kurva urobil, pomyslel si. A nemýlil sa, lebo už dobre vedel, čo sa povie…

„Vieš, ten včerajšok, medzi nami niečo sa stalo, dúfam, že nebola len taká bezvýznamná epizóda. Si moc milý chalan, a verím, že tento deň je začiatkom niečoho nového.“

„Prečo si pre Krista pána, každá ženská, čo ju vyjebem myslí, že silou mocou chcem vzťah zrovna s ňou??? Holt, nie si prvá a nebudeš mu ani posledná“ – v každom prípade zachoval kamennú tvár a nedal najavo svoje skutočné myšlienky.

„Miška, si úžasná holka, bolo mi s Tebou vynikajúco. Teraz sa ponáhľam do práce, ale môžeme sa o tomto porozprávať…. dnes večer?“ – vyznelo to nad očakávanie úprimne a presvedčivo. Videl, že mu to zožrala aj s navijakom.

“ Nemáš tu kávu?“                                                                                                                        “Nie.“ – do piče, kávičkovať a kecať o kokotinách to áno, ale už konečne zdvihnúť tú riť na odchod to nie. Čo si o sebe myslí???? Že je primadona a mám na ňu celý deň???? V takom prípade myslí zle.

„Musíš ísť do práce???“ – opýtala sa.

No konečne…prvá správna veta z jej strany dnes. „Jo, jo… musím ísť, ale hodím Ťa, kde chceš.“

Za chvíľku už sedeli v jeho A8-čke a smerovali do Petržalky. Rado mal tú A8-čku ako srdcovú záležitosť. Predsa len, osemvalcový motor a luxusná výbava je návyková záležitosť. A vzhľadom k roku výroby 2000 nebola ani moc drahá a po určitom základnom servise je nadmieru spoľahlivá. Také drobnosti, že auto dodnes vyvoláva rešpekt u ostatných vodičov, ktorí radšej „vyklidia“ jazdný pruh, do istej miery imunita pred policajtmi, ktorí vidia veľký voz s  „náhodne vybratou“ značkou  „111XX“ alebo to, že na istý typ žien pôsobilo ako afrodiziakum ani netreba hovoriť.

Po privezení dievčaťa domov Rado zamieril do práce. Pracoval ako vedúci bezpečnostnej služby v istom veľkom priemyselnom podniku v Bratislave. Keď pred istým časom prišiel na túto pozíciu, zistil, že tam je v podstate fungujúci systém práce, a tak ho teda nemenil a svoju činnosť obmedzil na dychové skúšky na alkohol a občasné riešenie menších problémov súvisiach s výkonom strážnej služby. A samozrejme na to, aby v dobe krízy poistil svoje miesto a dobre vychádzal som svojími nadriadenými, ktorých sa mu podarilo celkom úspešne presvedčiť o svojich schopnostiach a vlastnej nenahraditeľnosti.

Jeho pracovný deň vyzeral tak, po príchode do práce skontroloval strážne stanoviská, plnenie povinností a ustrojenosť strážnikov, potom sa presunul do kancelárie, skontroloval maily, prezrel si hlásenia z predchádzajúceho dňa, kamerové záznamy a napísal zvodky udalostí pre svojich nadriadených. A to bolo de facto všetko. Zvyšok jeho činnosti pozostával so sledovania Facebooku, Pokecu, internetových denníkov, rôznych fór o zbraniach, streleckom športe, autách, bojových umeniach a survivalizme. Toto pracovné miesto si práve vďaka tomu, že mal dostatok času na všetko vysoko cenil a plat necelých 1000 EUR za spomínané „vysoké“ pracovné nasadenie celkom potešil. Tak by to mohlo byť aj navždy – premýšľal…

Ale nebude. Zlom prišiel v stredu 15. mája 2012 o 10. hodine 48. minúte a 21. sekunde.

O tomto čase sedel v kancelárii, pred chvíľkou odoslal mail, a práve čítal v novinách článok o probléme nejakého ministra vlády s jeho VŠ titulom. A vtedy to prišlo. Vypol sa notebook, ventilátor v kancelárii sa pomaly prestal otáčať….                                                                                „Čo sa do piče matere deje?“ – povedal si sám pre seba. Že by vypadol prúd? Túto alternatívu ale okamžite jeho mozog vylúčil, lebo notebook by predsa išiel na batériu. Žeby to konečne prišlo? Rado už dávno čítal rôzne fóra, blogy, články, kde sa hovorilo o možnosti, že by EMP výbojom mohla byť vyradená veškerá elektronika. Na jednej strane mu svet vyhovolal, taký aký bol, ale na strane druhej videl v takomto vývoji šancu na niečo nové…. Alebo sa snáď začala vojna a Rusi, Číňania, Američania a Angličania si začali vymieňať atómovky??? Alebo snáď nejakí ufóni ako v Neffovej Tme???

Z týchto úvah ho vytrhol ohlušujúci rachot niekde v diaľke a súčasne s tým do kancelárie vletel jeden so strážnikov so slovami: „Pán vedúci, poďte sem, toto musíte vidieť!!!“

„Kto Vám dovolil vojsť, som snáď povedal vstúpte?…. prečo ste neklopali??? – proste dekórum musí byť zachované za akýchkoľvek podmienok.

„Prepáčte“ – jachtal…. „ale je to fakt NIEČO!“ a výraz v jeho očiach potvrdzoval, že hovorí pravdu…

„No dobre, však už idem“…. Rado sa dvíha so stoličky, a rýchlo pohľadom kontroluje mobil – zhasnutý, bez života. Začína mať podozrenie, čo je vo veci, ale rozhodol sa nechať si ho zatiaľ pre seba.

Vyšli von z budovy a Radove podozrenie sa ukázalo ako opodstatnené. Teplý májový deň, na slniečku 30 stupňov, na ulici odstavené autá rôznych značiek, autobus MHD, električka a kvantum ľudí nechápavo pozerajúcich na nebo, kde okrem osamelého oblaku dominovala polárna žiara… Zároveň si všimol dym a plamene šľahajúce z rozborenej kancelárskej budovy a priľahlej ulice asi dva kilometre ďaleko. Podľa rozsahu poškodenia a intenzity požiaru to zrejme bolo lietadlo vzlietajúce z neďalekého bratislavského letiska. Tak tí mali smolu hneď, jako to začalo. By ma tak zaujímalo, jak sa asi tvárili, keď zistili, že sú v prdeli, pomyslel si… Život je sviňa, ako povedal Predátor…

„Tak a je to v piči“ – ticho si povedal viac-menej pre seba, ale strážnik ho počul.

„Čo je v piči, vedúci?“ – opýtal sa, bolo na ňom videť, že sám cíti, že sa niečo zlomilo a má určité obavy.

„Milý pán Tóth, veľa vecí, a nikomu to ešte celkom nedochádza“ – odpovedal a hodil svoj typický úškľabok, ktorý naznačoval, že je zle… Rado nemal Tótha nikdy moc rád, lebo chodieval do práce neskoro a niekedy bral svoje povinnosti trochu ľahkovážne. Ale teraz si uvedomil, že tá nesympatia bola možno kvôli tomu, že Tóth bol Radov rovesník a už bol šťastne ženatý, mal dve deti a svoj dom v dedine pri Bratislave. Zatiaľ čo Rado sa často kurvil aj napriek jakž-takž fungujúcemu vzťahu, s pár sebe podobnými jedincami chodil z času na čas vytĺkať diskotéky (mal za zo, že je to už zábavka pre mladších, ale stále ho to bavilo) a totiž aj napriek v podstate priaznivým okolnostiam sa stále nevedel usadiť a ukľudniť…. Na rozdiel od Tótha.

„V každom prípade mi dajte teraz oheň, lebo som si nechal zapaľovač v kancelárii.“

Pripálil si, poďakoval… a ako fajčil tak rozmýšľa, či má kolegov nejako upozorniť na to, čo sa vlastne deje či nie… Zatiaľ si povedal, že nie. Medzitým je na ulici viac a viac ľudí, ktorí kukajú na nebeské divadlo. Ktoré im dosť podstatným spôsobom už zmenilo život a niektorým ho to aj skráti. Len to ešte nevedia. Niet nad sladkú nevedomosť. Po ktorej bude nasledovať bolestivé vytriezvenie.

Po návrate do kancelárie rozmýšľal, čo vlastne urobí. Aby zamestnal podriadených, nech nemyslia na kokotiny, poslal ich na podrobnú kontrolu areálu s cieľom zistiť prípadné škody, skontrolovať stav oplotenia a kamier, overiť funkčnosť pevných liniek – čož vedel, že nepôjde, ale ľudia budú mať čo robiť najbližšie dve hodiny.                                          Medzitým začali z podniku odchádzať jednotliví zamestnanci, ktorí sa rozhodli na základe nejakého podvedomého tušenia ignorovať reči svojich manažérov o krátkodobom výpadku elektrického prúdu. Mal taký pocit, že práve títo ľudia, aj keď to možno ešte sami vedome nevedia, budú tí, ktorým sa podarí prežívať čo najdlhšie… Lebo tak nejak inštinktívne vedia, že toto bude fakt Veľký prúser. A možno je to len tým, že aj oni čítajú postapo.cz a záležitosti podobné… a tušia koľká bije. Ktohovie.

Zostávať v kancelárii nemá vôbec zmysel, takže Rado sa rozhodol, že pôjde k sebe a potom sa pokúsi dostať domov k svojim rodičom mimo Bratislavu. Čo reálne znamenalo asi130 kmpeší presun trvajúci minimálne 4 dni.

„Idem ja vyzistiť, čo sa deje, pokiaľ opätovne nenaskočí prúd, zostaňte v práci normálne do šiestej hodiny večernej, potom je na Vás čo budete ďalej robiť. Môžete tu zostať alebo môžete ísť domov. Veľa šťastia.“ – toto bolo napísané v liste, ktorý Rado nechal u vrátnika pri odchode z areálu s tým, aby ho dal veliteľovi smeny strážnikov, keď sa vráti z kontroly areálu.

Rado sa pokúsil na parkovisku nakopnúť auto, ale vôbec ho neprekvapilo, že to nešlo, lebo polárna žiara stále bola pomerne dobre viditeľná a na ceste videl desiatky, možno až stovky áut a autobusov. Zatiaľ čo na chodníkoch sa premávalo na Bratislavu až neobvyklé množstvo chodcov. A pomaly začínalo pribúdať aj cyklistov a korčuliarov.

Z kufra auta vytiahol menší ruksak, otvoril ho, skontroloval obsah a prehodil si ho na plece. V ruksaku sa nachádzala 1,5 litrová fľaška minerálky, niekoľko musli tyčiniek, balenie jerky beef, ovocné cukríky, kvalitný multitool, malý ďalekohlad, krabička streliva, výkonná baterka, dve balenia Duracelliek, polkartón Davidoffiek a ešte pár drobností. Bug-Out-Bag ako sa patrí.

Ešte smutne kukol na audinu… „tak zbohom slečinka, veľa sme si toho spolu prežili, budem na teba spomínať len v dobrom“…. A zamieril k sebe….

Cesta na byt netrvala moc dlho, lebo bol vzdialený od pracoviska asi len5 km. Ale kvôli panujúcim horúčavám to bola pre Rada neznášajúceho vysoké teploty, nepríjemná cesta. Behom cesty si všimol začínajúce rady v obchodoch, ľudí stále bezradne postávajúcich pri svojich toho času už definitívne mŕtvych autách, debatujúce skupinky susedov či kolegov pred vchodmi domov, úradov či firiem….

Po príchode na byt si užil ešte studenú sprchu – zrejme poslednú na istý čas, lebo voda v trubkách čoskoro dôjde a nie je sily poháňajúcej vodárenské čerpadlá. Potom si doprial fakt výdatný obed (ako správny survivalista a možno trochu paranoik mal slušné zásoby) a rozhodol sa, že vyrazí na cestu večer. Jednak kvôli teplote, jednak kvôli tomu, že v noci bude väčšina ľudí doma a teda šanca, že niekoho stretne bude nižšia. A o to ide.  Lebo veľmi skoro môže ľuďom dôjsť to, že nastal fakt Veľký prúser, a v zúfalstve nebudú mať problém kvôli konzerve hovädzieho zabiť človeka.

Rado pri fajčení na balkóne zistil od suseda, ktorý mal mechanické hodiny aspoň približný čas, čo mu umožnilo nastaviť starý mechanický budík – kadejako poobíjaný a oškretý, ale hlavne úplne funkčný, na rozdiel od väčšiny vecí. Potom si išiel ľahnúť. Nevyspatosť z dlhej divokej  noci sa prejavila hneď. Zaspal.

….(zvuk budíka)…. Lenivé zaklapnutie budíka

„Tak sa mi to asi nesníva“ – napadlo ho.

Vstal z postele, budík ukazoval 8.00 hodín večer. Vykukol z okna. Pomaly sa začínalo stmievať, autá a električky sa nepohli ani o krok, po uliciach sa stále trúsili ľudia ale už v menšom počte ako behom dňa. Zato sem tam videl v okne iného bytu, že tu a tam sa svietilo sviečkami. Ktohovie, ako dlho ešte budú čakať na opravárov, ktorí už tak skoro neprijdú. Na oblohe bolo stále vidieť polárnu žiaru, ale mal pociť, že už je menej viditeľná ako behom dňa. Tiež zažal sviečky a začal sa baliť.

Do turistického ruksaku sa postupne presunul obsah Bug-Out-Bagu, ešte doplnený zásobou vody, trvanlivej stravy, cigariet, zapaľovačov a ďalších krabíc so strelivom.

Aby bol čo najmenej nápadný, nedával si maskáče a rovnako ani kontraktorské vybavenie typu ako napr. 5.11 či Tru-Spec. Predsa len, je lepšie vyzerať ako normálny chalan, ktorý sa len snaží dostať domov a nie ako príslušník vojska, airsofťák či „well equiped survivor“. Takíto ľudia budú alebo už aj reálne sú prví na rane, ako sa hovorí. Takže radšej rifle, tenisky, tričko a ľahká streetwearová bunda s mnohými vačkami…. a spolu s civilným ruksakom to vyzerá presne podľa požiadaviek.

Ale pod nenápadným zovnajškom sa skrývajú dve pištole a osvedčený UTON vz. 75. Jedna je už spomínaná CZ-83 v opaskovom púzde, druhá je malorážka Beretta 71, ktorá je skrytá vo vnútornom púzdre v oblasti chrbta. Niekto by povedal, že je to malý kaliber na nejakú obranu, ale jej používanie agentmi Mossadu, presnosť, spoľahlivosť a malé rozmery potvrdzujú, že ako záložná zbraň je to dobrá voľba.

Rado potom počkal ešte hodinu a pol, zhasol sviečky, zamkol byt a vyrazil na cestu domov. Pri ceste nočnými ulicami si všimol, že mu to pripomína nočnú Bratislavu v nedeľu večer. Teda ak si človek odmyslí cesty posiate odstavenými autami, trolejbusmi a električkami. Kľud a ticho. Ale v skutočnosti je to kľud pred búrkou ktorá vypukne možno už ráno. Ale to už chcem byť mimo hlavného mesta, pomyslel si. Trochu ho prekvapilo, že väčšina obchodov ešte nemala poškodené výlohy a stále v nich bolo relatívne dosť tovaru. Vraví sa, že v noci v uliciach fungujú rôzne živly a nie je rozumné sa moc túlať po uliciach. Ako ho toto napadlo, len sa v duchu pousmial, lebo aj keď sa to možno nezdalo, Rado bol tiež živel a nie len taký hocijaký. Už behom jeho pôsobenia v armáde často robieval pre rôznych zákazníkov, väčšinou z radov podnikateľov, všelijaké veci. Pokiaľ človek s určitými vecami začne, tie veci sa doňho dostanú, a zmenia ho. Väčšinou išlo o vymáhanie pohľadávok, ale niekedy aj záležitosti pri ktorých praskali nervy a kosti. Vždy si prácu vykonal kvalitne podľa zadania, aby dostal dohodnutú odmenu. Morálne ohľady prenechával iným. Z jeho pohľadu sa jednalo len o job. Z času na čas stretol nejakého človeka. Niektorí mali tiež ruksaky a išli rôznymi smermi. Ale čo bolo znepokojivejšie, z času na čas nieke práskol výstrel. Hromy začínajú ohlasovať riadnu búrku.

Kúsok za Polusom ale videl niečo, čo mu s definitívnou platnosťou oznamovalo, že veci sa zmenili. Na ceste ležala mŕtvola muža v kaluži už čiastočne zachnutej krvi. Zastavil, spozornel, na okolí nikoho nebolo, a tak pomalinky podišiel bližšie. Mŕtvy bol oblečený v zakrvavenej policajnej uniforme ktorá ho identifikovala práporčíka Kováča. Mladý, približne 23 – 24 ročný. Dobodaný. V tele mal veľké množstvo rán, vyzeralo to na smrť vykrvávacím. Hnedé  sklenené oči policajta sa stále upreto pozerali na nebo. Okolo tela bolo viac vystrelených nábojníc. Zbraň už nemal. Zrejme mu bola ukradnutá.

„Chalan, Ty si nepochopil nové pravidlá hry. A preto tu teraz ležíš“ – pomyslel Rado pri pohľade na skapacinu. Zrejme to bolo tak, že sa mu kdesi behom výpadku prúdu ostalo auto stáť. Tak sa po čase zobral domov či na svoje veliteľstvo. Niekto asi chcel jeho zbraň, tento skúsil strieľať do vzduchu, lebo sa bál strieľať na ľudí, nakoniec ho obkolesili, ubodali jak Cézara a búchačku mu zobrali. A takéto veci sa budú diať čoraz častejšie. A prežijú len tí, čo sa na nové pravidlá adaptujú.

Rado vyrazil ďalej, rozmýšľa nad tým, či ísť skôr po diaľnici alebo pozdĺž železničnej trate. Nakoniec sa rozhodol pre železničnú trať, s tým, že mestá sa pokúsi nejako obísť.

Bez problémov postupuje pozdĺž trate po okrajovej časti mesta. Všíma si, že v niektorých oknách sa stále aj napriek pokročilej hodine svieti. Vidí si, že pri jednom z rodinných domov  horí celkom slušný ohník vďaka ktorému vidí pri dome mihotavé tiene postáv.

„Čo kurva teraz opekajú??? Alebo možno majú garden party pri príležitosti návratu do stredoveku Alebo možno….“. – z týchto nesúvislých myšlienok ho zrazu vyruší výstrel, nasledovaný mužským nasratým krikom a ženským plačom.

 Okamžite sa zosunul dolu. Staré reflexy nikdy nezhrdzavejú… „No, toto bolo fakt blízko, a ešte k tomu to bola rana z pušky – treba to ísť čeknúť“. Jedna časť mozgu mu hovorila, nech tam nejde, že to môže byť moc veľké riziko, ale druhá mu hovorila, že je to lepšie skontrolovať a prípadné riziko radšej eliminovať skôr ako niekoho napadne výjsť si na ulicu, tam si ho všimne  a len tak z rozmaru ho zastrelí odzadu na tristo metrov odzadu. A keď sa k tomu ešte pripočítala zvedavosť bolo rozhodnuté. Ide sa na to.

Krok za krokom postupoval pomaly pozdĺž živého plotu domu, kde horel spomínaný oheň. Dom bol ukážkový príklad gýču nazývaného „podnikateľské baroko“. V dome sa nikde nesvietilo. Jediná aktivita bola zrejme len tam pred domom. Konečne prišiel k okraju živého plota. Nakulol smerom na pozemok. V zatiaľ prázdnom bazéne ležali štyri telá, ktoré moc nejavili známky života. Napravo od bazéna stále horel oheň v ohnisku na trávniku. Pri ohni v rade kľačalo 5 ľudí vo veku 20 – 25 rokov – 2 baby, 3 chlapi. Moc šťastne sa netvárili. Kúsok od nich stál chlapík v maskáčoch s loveckou puškou na ramene, ktorý na nich evidentne dával pozor. Kúsok od chlapa s puškou stál ďalší  v maskáčoch s pivom v ruke, ktorý ale nemal viditeľne žiadnu zbraň.

„Snáď by to nemal byť problém, zo zálohy na nich vyletím, tých dvoch zelených panákov dostanem, a zistím čo a ako.“

Toto bola na istý čas jeho posledná vedomá  myšlienka, pretože inštinktívne síce niekoho vycítil, ale skôr ako to stihlo doraziť do správneho centra v mozgu, Rado dostal do pravej časti hlavy poriadnu ranu pažbou.

Mal pocit, že padá do bezodnej studne a nie a nie zastaviť. Cítil, že ho niečo ťahá, tak pootvoril oči. Videl, ako sa pod ním pohybuje zem a zároveň si uvedomoval bolesť na hlave a niečo vlhkého na koži.

„Ten kokot váži snáď 100 kíl“….  nasrato utrúsil hlas kdesi vysoko nad ním

„iba 90, ty degeš“…. pomyslel si Rado, ale potom už nemal silu držať oči pootvorené a tak zase začal padať do priepasti….

„No prebuď sa, Ty čurák!!!!“ – znelo odniekiaľ z obrovskej vzdialenosti a výšky.

O chvíľku Rado zacítil na hlave niečo tekuté a studené. Otvoril oči a prvé čo videl, bol trávnik na ktorom stáli dve nohy obuté vo vysokých botách a oblečené v maskáčoch. Vtedy si uvedomil, že leží a zároveň si uvedomil silnú bolesť na pravej strane tváre.

„Kurva, nevšimol som si ho včas. No to som dopadol“ – začínalo sa mu pomaly vracať uvažovanie.

„Čo si zač???? Si policajt???“ – začal sa vypytovať maník v maskáčoch, ktorý pred tým nemal žiadnu zbraň, a teraz mal za opaskom Radovu zbraň.

Rado sa pomaly začal dvíhať…. a pomedzi zuby odsekol „Som, ktorý som“.

Partia v maskáčoch zjavne nemala pochopenie pre alegorickú odpoveď z Biblie. A tak svoje nepochopenie demonštroval jeden prudkým kopom zozadu do ľadvín a po páde na zem druhý kopom do tváre. Tretí s puškou na ramene sa iba chechtal a ďalej pozoroval svojich piatich „zajatcov“. Rana do tváre bola dosť silná, lebo už tak dosť pocuchanú kožu po údere pažbou pekne potrhala. Rado sa od bolesti pretočil na chrbát. A vtedy to pocítil.

Na chrbáte ho vo vnútornom púzdre stále tlačila ma malá Beretta. Napriek bolesti a otreštenosti z úderov pocítil mierne pozitívny pocit, že ešte všetko nejako dopadne dobre.

„Ako ma tí idioti prehľadávali, keď si ju nevšimli??? Odpoveď sa dostavila rýchlo. Veď toto nie sú ani vojaci ani skutoční vagabundi, ale možno partia airsofťákov či nejakých skautov alebo hráčov CS, ktorá si myslí, že sa teraz stanú warlordmi. A pritom sú to v reáli obyčajní amatéri, ktorí ani nevedia človeka prehľadať. No nič, zahrám trochu formu a uvidíme čo sa podarí a čo nie. Situáciu možno odhadli dobre, a dochádza im, čo sa vlastne deje, ale svoje možnosti vysoko precenili.“

Ako ležal a pomaly odznievala bolesť, rýchlo si prezrel situáciu. Všimol si svoj batoh na zemi a jeho obsah  rozhádzaný na zemi. Všimol si aj to, že chlapík s puškou stále dáva pozor na skupinu tých 5-tich. Zároveň aj to, že po celom trávniku okolo domu sú rozhádzané fľašky od piva. „Paráda, sú spomalení po tom chlaste, zas je moja šanca o čosi lepšia“.

A konečne zbadal aj človeka, ktorý mu vždy stál za chrbtom, a ktorý ho vlastne prekvapil a jebol pažbou. Bol to niečo viac  ako100 kgvážiaci presypaný v podstate ešte mladý chalan so Samopalom vz.58. Tí zvyšní dvaja mohli mať okolo 20 – 22 rokov, ale boli podstatne ľahších telesných konštrukcií. Takže bolo rozhodnuté, že Mr. Anabol pôjde ako prvý. Už len vhodný moment…

„No čo teda s Tebou? Ešte budeš múdry a odjebem Ťa tu hneď alebo mi povieš, kto si, čo tu chceš a na čo si mal pri sebe pištoľ?“, povedal chalan s Radovou búchačkou a chytil ju výhražne za pažbu.

„Dobre, len mi neubližuj. Nie neni som žiadny policajt… Len som išiel okolo, počul som rany tak som sa išiel pozreť“ – povedal Rado čiastočne pravdivú odpoveď a pomaly začal vstávať.

Chalanovi sa odpoveď moc nepáčila, ale nechal Rada, aby sa postavil. Okamžite mu ale na hlavu namieril 58.-čku sprava už spomínaný Mr. Anabol. Pri tom mu naschvál pár krát šťuchol hlavňou samopalu do roztrhanej kože.

„A keď nejsi policajt, na čo Ti je potom pištoľ??? – pýtal sa „vyšetrovateľ“, ktorého zjavne tí zvyšní dvaja brali ako autoritu.

„No…. na obranu, lebo to bude teraz dosť zlé“

„Vyšetrovateľ“ sa začal smiať…. „tak to ti moc nepomohla, lebo ti je na kokot… ale máš pravdu bude to pre teba zlé“

„no kurva, začína prituhovať“ – pomyslel si Rado s tým, že bude museť rýchlo konať.

„Matúš, pri bazéne ho vybav“ – povedal „vyšetrovateľ“  „Mr. Anabolovi“….

Ten následne do Rada zase štuchol hlavňou, aby išiel smerom k bazénu vzdialenému asi6 metrov, kde už ležali mŕtvoly.

„Koniec srandy“…. napadlo Rada. A začal konať.

Mr. Anabol stál na Radovej tretej hodine a mieril mu na hlavu sprava 58-čkou. Rado spravil rýchly výpad pravou rukou, ktorou otlačil samopal, ktorý mu už tým pádom nemieril hlavu. Ľavou rukou medzitým nahmatal Berettu, vytiahol ju z puzdra, natiahol kohút (Rado vždy nosí náboj v komore) presunul čo najrýchlejšie zbraň Anabolovu hlavu a stlačil spúšť. Strela zasiahla Anabola do čiastočne pootočenej hlavy kúsok nad ucho. Zrejme umrel ešte skôr ako dopadol na zem.

„Vyšetrovateľa“ výstrel ktorý nečakal, zamrazil ako jeleňa osvetleného bixenónmi. To len Radovi uľahčilo robotu, lebo nehybná hlava na5 metrovsa triafa celkom dobre. Zásah dostal kúsok napravo od koreňa nosa. Telo sa úplne pomalinky zviezlo na zem, ale to už Rado nesledoval, lebo začal strieľať na chalana s puškou, ktorý sa ju snažil dostať dole z ramena. Ale bolo vidieť, že v tom nemá prax. Cez jeho taktickú vestu z Muničáku v oblasti žalúdka a pečene tri malorážkové strely ľahko prenikli. Pustil pušku z ruky, spravil ešte dva kroky, vyvalila sa mu krv z úst a spadol.

Traja virtuálni warlordi eliminovaní behom 2,5 sekundy.

Zrazu sa jeden z 5-tich „zajatcov“ rozbehol smerom k „vyšetrovateľmu“ telu zrejme so zámerom dostať sa k pištoli… Jeden výstrel pod jeho nohy a  Radove priateľské konštatovanie „ani krok lebo ďalšia bude do tej hlavy šišatej sprostej“, ho presvedčili o tom, že je to zlý nápad. Radšej sa vrátil medzi svojich.

Radovi medzitým z výstrelov zaľahlo v ušiach, skrze valiacu sa krv toho na pravé oko moc nevidel, ale už sa cítil podstatne lepšie. Od Mr. Anabola si vzal 58-čku, ten už ju potrebovať nebude, .22-ku dal do vačku, natiahol 58-čku či sú v nej náboje. Našťastie aj podľa váhy sa zdalabyť viacmenej nabitá. Potom podišiel k mŕtvole „vyšetrovateľa“, zobral si naspäť svoju 83-ku. Ako videl jeho aj po smrti priblblý výraz v tvári, tak sa uškrnul.

„Tam máš, Ty kokot. Hovoril som Ti, že som, ktorý som. Ale zjavne si to nepochopil Ty jebo.“ – v duchu poznamenal pri pohľade na mŕtvolu.

Potom sa otočil k „zajatcom“, chvíľku si ich prehliada, oni si zase prehliadajú jeho pohľadom so zmesou strachu a nádeje.

„No. Tak čo sa vlastne stalo?“- skúsil čo najmiernejšie.

„Oni nám rozprávali, že sú vojaci, uverili sme im, potom nás donútili ísť sem a“ – začal sa chalanovi triasť hlas….

„A???“

„Oni chceli ublížiť Mirke, ale Tomáš, jej priateľ im to nechcel dovoliť, tak ho zabili a ju potom…“- pokračoval ufňukano chalan a ukázal smerom k bazénu.

Rado tam nakukol a sám pre seba v duchu konštatoval… „a ju potom opíchali najprv kokotmi a potom kuchynskými nožíkmi. No pekne…“

„Kto sú tí zvyšní dvaja v tom bazéne????“

„To je majiteľ a jeho manželka. Zabili ich pred našími očami.“

„Prosím, nechajte nás žiť, vy ste určite lepší človek ako tí sadisti, nechajte nás ísť, chceme len ísť domov“ – ozval sa chalan, ktorý zatiaľ mlčal.

„Či som lepší človek neviem, nemám záujem Vám (zatiaľ) ublížiť, ale Ty a Ty mi zbaľte naspäť veci do ruksaku.“ – ukázal Rado hlavňou 58-čky na celkom pohľadnú brunetu a chalana čo sedel vedľa nej. Tí sa hneď dali do balenia. Rado medzitým zobral pušku od tretieho šaša v maskáčoch a prezrel si ju. Fínska guľovnica Sako 75 v kalibri .308. Celkom podarená zbraň. Potom z nej vytiahol záver a dal si ho vrecka. To isté urobil so závorníkom vz. 58.

Potom sa s nimi porozprával, kde vysvitlo, že sú študenti z odniekiaľ z internátu, ktorí sa snažia dostať domov tak ako Rado (ale on im nerozprával kam ide a za kým), jedna dievčina mu pomohla s vyčistením rany na hlave. Rado im jasne povedal, že isté veci sa na svete asi nezvratne zmenili a že nie je rozumné niekomu len tak uveriť, lebo to potom môže byť veľmi nepríjemné. Na žiadosť chalanov o zbrane po zabitých ale odpovedal negatívne s tým, že im nemôže veriť natoľko aby im dal do rúk takéto zbrane….

Počkal ako odišli.Nabil si zbrane a vyrazil ďalej. Práve zabil troch ľudí, ale uvedomoval si, že inej možnosti nebolo. A bolo mu jasné, že na svojej ceste domov ich zrejme zabije omnoho viac, Nie preto, že by chcel, či mal z toho potešenie, ale proste preto, že sa pravidlá fungovania ľudskej spoločnosti zmenili. A prežijú len tvrdšie povahy. Konečne zavládol stav, že svoju pravú povahu už nemusí pred nikým ani schovávať ani maskovať.